Pozícia Rakúsko-Uhorska vo svete sa v 20. storočí už značne oslabila, ale vo Viedni si to nechceli uvedomiť. Ekonomicky začali zaostávať za najvyspelejšími európskymi krajinami a mnohonárodnostný štát sa už nedal pokladať za výhodu. Zvlášť dualistický systém monarchie dával v Uhorsku priestor Maďarom presadzovať radikálnejšie svoje zámery pomaďarčiť ostatné národy. Skôr by sa pre posilnenie pozície Rakúsko-Uhorska vo svete javilo fungovanie ríše na federalistickom princípe.
Utvorenie Dvojspolku a neskôr Trojspolku posilnilo pozície Rakúsko-Uhorska na Balkáne, zároveň však prudký rast úlohy Nemecka na európskom kolbišti zatláčal monarchiu do pozície druhoradého partnera. V prvých rokoch 20. storočia došlo načas k zlepšeniu vzájomných vzťahov s Ruskom a k fixovaniu konzervatívnej spolupráce týchto dvoch mocností na Balkáne. Tá však bola narušená roku 1908 v súvislosti s balkánskou krízou a anexiou Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom. Už v roku 1903 sa v Srbsku uskutočnil prevrat a k moci sa dostala dynastia Karadjordevičovcov, ktorá skoncovala s dovtedajšou habsburskou orientáciou.
Expanzívny kurz monarchie na juh a juhovýchod sa aktivizoval po roku 1906 a najmä roku 1908, kedy pod vplyvom anexie Bosny a Hercegoviny došlo k hlbokej medzinárodnej kríze. Vojnové kruhy monarchie sa s plnou vážnosťou pripravovali na vojnu so Srbskom, prípadne i s Ruskom, uvažovalo sa aj o možnej vojne s Talianskom. Samozrejme, počítalo sa s vojnovou podporou Nemecka.
Habsburská monarchia veľmi ťažko niesla neúspechy v súperení so svojim malým balkánskym susedom. Demonštráciou jeho stále trvajúceho veľmocenského postavenia na Balkáne sa stala anexia Bosny a Hercegoviny začiatkom októbra 1908. Rakúsko-Uhorsko sa chystalo k tomuto kroku už niekoľko rokov. Poslednou zámienkou sa pre ňu stala tzv. mladoturecká revolúcia, ktorá prepukla v Turecku v lete 1908 a svojimi dôsledkami mohla nepríjemne ovplyvniť politické pomery v okupovanej Bosne a Hercegovine. Srbská vláda a srbská verejná mienka sa netajili svojim rozhorčením z anekčného kroku Rakúsko-Uhorska. Srbi verili, že práve spojením Srbska a Bosny a Hercegoviny by v blízkej budúcnosti mohol srbský štát získať vytúžený prístup k moru.
O nutnosti anexie sa jednalo na zasadaní rakúsko-uhorskej vlády 19. augusta 1908. Tam narazili na seba mocenské chúťky Maďarov a Rakúšanov, keď si Bosnu a Hercegovinu chceli pripojiť v rámci dualistického zriadenia monarchie pod svoju správu. Nakoniec sa vláda dohodla, že minister zahraničných vecí diplomatickou cestou pripraví dohodu o Bosne a Hercegovine s európskymi veľmocami, ktoré sa v roku 1878 zúčastnili berlínskych rokovaní. Čiastočné rokovania prebiehali však len s predstaviteľmi Ruska a Nemecka, zatiaľ čo vlády Francúzska, Veľkej Británie a Turecka sa mohli o zámeroch rakúsko-uhorskej vlády len domnievať.
Vzájomné spory so Srbskom vyústili do colnej vojny a roku 1908 monarchia predčasným zverejnením a vzápätí uskutočnením anexie Bosny a Hercegoviny vyvolal medzinárodnú krízu, ktorú sa podarilo prekonať iba s vynaložením maximálneho úsilia, aj vďaka tomu, že väčšina európskych mocností sa ešte necítila dostatočne pripravená na svetovú vojnu. Na začiatku októbra 1908 cisár František Jozef I. oficiálne proklamoval anexiu Bosny a Hercegoviny. Tento akt ukončil formálnu sultánovu suverenitu nad Bosnou a Hercegovinou a nastolil suverenitu Habsburgovcov. Prisľúbil im aj novú ústavu.
Vyhlásenie anexie postavilo občanov Bosny a Hercegoviny a spolu s nimi aj celú Európu pred hotovú vec. Tento čin vyvolal v nasledujúcom období napätú medzinárodnopolitickú situáciu. Turecko dokonca prerušilo obchodné styky s habsburskou monarchiou a začalo s vojenskými prípravami. V tejto neistej medzinárodnej situácii sa na Balkáne vyhrotila situácia, kedy na scénu prichádzajú Chorváti, ktorí žiadajú urýchlené zjednotenie Bosny a Hercegoviny s chorvátskymi krajinami. Srbi v Bosne a Hercegovine a aj v samotnom Srbsku sa s podporou Ruska a Turecka ostro postavili proti anexii. Táto kríza sa ukončila až v roku 1909, keď Rakúsko-Uhorsko vyplatilo odstupné Turecku a stiahlo vojenské jednotky z Novopazarského sandžaku. Veľmoci prinútili Srbsko, aby sa zmierilo so situáciou.
Anexiou Bosny a Hercegoviny si Rakúsko-Uhorsko ešte viac zhoršilo svoju medzinárodnú pozíciu a stalo sa závislým od nemeckej politiky, pretože Nemecko potrebovalo pre svoje vojenské strategické zámery. Samotnou anexiou sa radikalizovali juhoslovanské národy v rámci monarchie a namiesto zavádzania nových demokratických metód v juhoslovanských oblastiach sa monarchia uchyľovala k policajným represiám a byrokratickým praktikám. Pohraničné oblasti Bosny a Hercegoviny sa naplnili vojenskými posádkami a oddielmi polície.
Zdroje:
DANGL, V.: Pod zástavou cisára a kráľa (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848-1914), Bratislava, Vydavateľstvo Typoset print spol. s.r.o., 2009, 280 strán, ISBN 978-80-970264-7-9
HAVLÍKOVÁ, L., HLADKÝ, L., PELIKÁN, J., ŠESTÁK, M., TEJCHMAN, M.: Dějiny Jihoslovanských zemí, Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 1998, 756 strán, ISBN 80-7106-266-9
HLADKÝ, L.: Bosenská otázka v 19. a 20. století, Brno, Masarykova univerzita, 2005, 388 strán, ISBN 80-210-3674-5
