O nemeckej továrni v Turanoch som sa už zmienil v článku „Rauchen verboten". Pracovali v nej so mnou aj starší chlapi z našej dediny. Všetci už žiaľ pomreli. Do roboty sme chodil vlakom. Oni pracovali pri expedícii reziva, ako aj pri špangľovaní (ukladanie do tabiel). Moja robota bolo sortovanie (triedenie a klasifikovanie) reziva na dosky a hranoly. Kôra z reziva sa odstraňovala obojručným nožom.
Na fabriku a denné dochádzanie vlakom mám veľa veselých spomienok. Veľmi rád som cestúval s jedným starým Gombašanom, ktorý ešte vtedy nosil v robotný deň krojové súkenné nohavice. Nebolo cesty, aby niečo nevyparatil. V každom režime mal s vrchnosťou nepríjemnosti a veruže mal čo porovnávať, lebo žil v štyroch režimoch. O žandároch hovoril, že maďarskí bili, českí písali a naši slovenskí bili a písali. Mal radosť, keď niekoho dobehol. Ľudia tvrdili, že nedýchne pravdou a povie ju len vtedy, ak sa náhodou pomýli. Fajčil krútené cigarety a vtedy sa fajčilo aj vo vlaku. Ak si pýtal od spolucestujúceho zápalky na zapálenie krútenej cigarety, tak mal vždy pripravenú vrátiť druhú škatuľku so všetkými vypálenými zápalkami. Pre istotu kvôli výmene hneď po zapálení prešiel do druhého vozňa. Keď prišiel konduktor (sprievodca) a pýtal si lístok, tak mu ich podal plnú hrsť. Keďže nebol ani jeden platný a chcel mu ho vypísať, tak lístok popri dulovaní vreciek našiel a víťazoslávne mu ho podal. Radu sprievodcu aby staré lístky zahodil neprijímal a tvrdil, že sú to jeho lístky, ktoré riadne zaplatil v železničnej pokladni.
Žartoval ešte i na smrteľnej posteli. Prikazoval plačúcim, aby mu do truhly dali panský oblek, ceruzku a blok na písanie, lebo keby prišiel pred nebeskú bránu v kroji, zasa by bol aj na druhom svete len robotník-šlogár alebo sedliak-domkár. Takto vystrojený by mohol robotníkom aspoň šichty písať.
