Vďaka univ.profesorovi Jánovi Stanislavovi vznikla najväčšia monografia o Liptovskýchnárečiach (MS 1932). Svoje výskumy zhrnul v Slovenskej reči aj PhDr. VladoUhlár v článku Osídlenie Liptova dolnoliptovské nárečia (1992).
Na nárečovú tému vyšiel aj vmesačníku Slovenská reč č. 5-7, r. VII, str. 198 - 204 článok Nárečové slováGombáš (Liptov). Autorom článku bol môj brat Ján Okáľ, vtedajší gombášskykronikár a učiteľ, potom exulant - básnik a spisovateľ. Boli tam rozličné názvy(termíny) a aj niektoré ich spojenia vo vete. V spomínanom článku bolozapísaných 274 nárečových slov. Brat ma pri našom písomnom styku nabádal, abysom pri písaní obecnej kroniky nezabudol ani na naše bohaté nárečie. Jehočlánok ma inšpiroval, aby som to ešte podrobnejšie rozpracoval. Mne to nerobiložiadne problémy, lebo skoro celý život som býval a žil v rodnej obci Gombáš.Poznám všetky práce na poľnohospodárstve ako aj v lese a píle, kde som pracovalniekoľko rokov ako robotník.
Je zaujímavé, že mnohé nárečovétermíny nie sú už známe ani starším občanom. Vedia, že sa tak niečo menovalo,ale často to už nevedia definovať. Veľkou snahou sa mi podarilo vzkriesiť r.1995 cez 1500 týchto u nás a aj v posledných dolnoliptovských obciachpoužívaných nárečových slov a termínov. Mnohé z nich som doplnil vofrazeologickom spojení, pričom som chcel zachovať aj určitý štýl hovorovejreči. Z tohto počtu som vyexcerpoval r. 1995 pre JÚĽŠ v Bratislave viac ako 700nárečových slov a termínov.
Doskupiny obcí s dolnoliptovským nárečím patria obce Stankovany, Gombáš (terazHubová) a Švošov. Nárečie týchto obcí malo osobitnú, v podstate zhodnúterminológiu, ktorá vychádzala zo spôsobu života a pracovných príležitostíobyvateľov. Ako reč mala svoju presnú gramatiku, ktorá bola záväzná a prísnevymedzená. Odborná terminológia bola zhodná, lebo ľudia pracovali sezónnespoločne v lesoch, rovnakým spôsobom obrábali polia, na všetky práce malirovnaké náčinie, a preto i odborné nárečové slová boli rovnaké.
Rozdiely v spevnosti hovorovej rečiboli predmetom zosmiešňovania. Gombašania (Gombašänä) boli veľmihrdí na svoju reč (nárečie). Mysleli si, že len oni hovoria správne poslovensky. Radi sa posmievali aj svojim susedom, o čom svedčí i tátoveršovanka:
Stankovci tähajú,
Švošovci šušläjú,
himäna Gombáši pekne rozprávajú.
Reč a stará ľudová kultúra v novýchživotných podmienkach stráca starú živnú pôdu a rýchlo odumiera. Dožil kroj, dozabudnutia upadajú domáce zvyklosti a ľudové obyčaje. V rokoch 1986 - 1990 somzozbieral a spolu s prof. Štefanom Olosom, SDB, sme nahrali pre SAV vBratislave 76 gombášskych piesní. Pôvodne sme to chceli natočiť v nárečí, aleto už nešlo. Zmenou spôsobu života a roboty vytráca sa z pamäti aj jasnejšiapredstava o rozličných prácach a úkonoch v poľnohospodárstve (chov statku,ovčiarstvo, práca s ostrihanou vlnou, ľanom, pradenie, tkanie, práce lesnýchrobotníkov a pod.). Zabudlo sa na tradície a na starú ľudovú kultúru. Veru užani niet Gombašana, ktorý by vedel správne hovoriť po gombášsky. Nie je tojednoduché, lebo gramatika i nárečie má presne určené pravidlá a veľkébohatstvo regionálnych termínov. Tá istá situácia je aj v Stankovanoch aŠvošove. Nárečia zanikajú vplyvom techniky a rozličných prác. Dnes správnepôvodné nárečie sa prezentuje len príchodom návštev hlavne z Ameriky. Oni aknezabudli svoju materinskú reč, hovoria pôvodným správnym nárečím. S akoukultúrou reči odišli, s takou sa prezentujú i teraz pri svojej návštevepôvodnej slovenskej vlasti.
