POVESTI
Keď sa smelosť nevypláca
Raz na priadkach, keď sa už chýlilo k polnoci a dievkya mládenci sa hodlali už rozísť a všelijakých mátoh sa už dosť naspomínali, prišla reč aj na strašenie nacintoríne. I v tento večer bola tma ako v rohu, mohol by ju ajnožom krájať. A vtedy jeden mládenec povedal, že sa ničoho nebojía neverí, že na cintoríne straší. Povedal im, aby ešte nešli domova počkali na neho, kýmz určitého miesta stredu cintorína prinesie ako dôkaz, že sa nebojí,z hrobu drevený kríž. Všetkým už pri týchto rečiach sa zarazil dycha behal im mráz po chrbtoch. Všetci, hoci v strachu, s jehonápadom súhlasili.
Hrdina si zobral na plecia halienu a na hlavu baranicua šiel. Po hodnej chvíli ich čakania sa skutočne hrdina vrátil ajs dreveným, z hrobu vytiahnutým krížom. Bol to úžas a každýuznával jeho smelosť. Ktorýsi z nich povedal, že keď je už taký smelý, abyho šiel znova tam zapichnúť na hrob.
Povedal, že je to už tá najľahšia vec, lebo najťažšie ho bolovytiahnuť, pretože zem už bola trochu primrznutá a pri vyťahovaní honechcel zlomiť. Nečakal dlho a vybral sa s ním naspäť, aby aj tútoďalšiu smelú úlohu splnil.
Keď prišiel na cmiter a začal vsúvať drevený kríž do vykývanejdiery nevšimol si, že krížom zatláča do zeme hrobu aj roh halieny. Určite sadosť natrápil a namordoval a že sa aj začal báť. Keď dlhý časneprichádzal ostatní si zapálili lampáš a všetci šli spoločne ho hľadať.Aké bolo však ich prekvapenie, keď ho naurčenom mieste našli, ale mŕtveho so zaseknutou halienou zakresaného spodkukríža.
Ponaučenie: Mŕtve duše treba nechať odpočívať v pokojia nerušiť ich z večného spánku. Treba sa radšej za ne pomodliť.
Legendy o kroch a stromoch
Ľudia sa vždy báli búrky. Vedeli, že je nebezpečné schovávať sa podvysoké stromy, najmä jedle, lebo do nich najčastejšie udiera hrom. Zanajbezpečnejšiu schovánku považovali liesku. Tvrdili, že i sv. Jozefa Panna Mária sa schovali pri búrke pod liesku, takže od tých čias do nejhrom neudiera.
O osike tvrdili, že listy sa jej sústavne trasú, lebo nechcelapritúliť do svojho tieňa Svätú rodinu pri ich putovaní do Egypta. Keď prišlipod osiku, listy sa jej začali triasť, takže pomedzi ne prechádzali slnečnélúče a pod stromom bol len slabýchládok. Pretože sa osika k nim takto surovo zachovala, od tých čias sajej listy trasú aj pri celkom malom vánku.
O jarabine (u nás ľudovo čkorucha) tvrdili, že s má používaťlen ako palivo. Tradovalo sa, že po zradení Krista obesil sa na nejv zúfalstve apoštol Judáš. Nepoužívali ju ani ako žrde pri vození senaa ani na žiadnu domácu povoru. Skutočnosť je taká, že toto drevo jepomerne krehké, takže pri väčšom zaťažení a napnutí praskne a lámesa.
Jánošíkov poklad
Z boku Gombáša nad cestou a Váhom je vrch Korbeľka. Je tohora s vápencovými skalami. Jedna najväčšia skala, ktorá sa čnie zosmrekovej hory sa volá Jánošíkova skala. Na boku jej brala je neprístupnádiera. Vedľa tejto skaly je skutočne dosť veľká jaskyňa. Hovorilo sa, že niekdeokolo týchto dvoch jaskýň má byť zakopaný Jánošíkov poklad. O miestepokladu sa hovorilo:
„Choď na také miesto v Korbeľke, odkiaľ budeš vidieť dvere natroch krčmách (stankovská, ľubochnianska a gombášska) a dvere dvochkostolov (Stankovany, Gombáš) a pod tebou je miesto, kde je jaskyňaa v nej je uložený Jánošíkov poklad. Vstup do jaskyne je zakrytýzemou a treba ju odkopať a odhádzať. Do jaskyne sa môže vkročiť lenšúpkou (otepou) slamy. Pri vstupe do jaskyne treba ju niesť pred sebou akoochranu pred zariadením, ktoré má usmrtiť nepovolaného votrelca. Sú to ostrémeče, ktoré sa pri vstupe do jaskyne vysunú a zapichnú len do otepe slamy,takže už nemôžu ublížiť človeku, ktorý ide po poklad.
O podzemných dierach (jaskyniach) Ľubochnianskej doliny písal vosvojich Notíciách už aj Matej Bel (1684 – 1749), že tieto diery podľarozprávania ľudí, sú plné zlata.
O gombášskej krčme a hlavne krčmárke sa zachovala tátobásnička:
V Gombáši v dedine,
krčmárka bohatá,
mala ona mecu striebra
a dve mece zlata.
Spomínané krčmy boli furmanské. Ppri nich prechádzali furmani idúci cezFatranské sedlo do Liptova a opačne. V Gombáši bola pajtaa maštale, kde mohli pod pokrovom prenocovať.
Obrovský had v Blatnej
V Besnej – bočnej doline Blatná bol na strome zavesený svätýobraz. Hovorilo sa, že pod týmto stromom raz zaspal horár. Spomínali, že savolal Gašpar. Snívalo sa mu, že sa k nemu približuje obrovský hada bola to skutočne pravda. Na jeho veľký lomoz sa horár zobudil, Keď zočilobrovského hada, veľmi sa zľakol, ale i pri tom strachu vzal nabitú pušku,zamieril na hada, strelil doň a ako len vládal bežal dolu dolinkou Blatnáaž do svojej horárne. Na miesto stretu s hadom sa horár z opatrnostivrátil až po roku. Tvrdil, že z hada ostala len dlhočizná kostra,ktorá mala také veľké a silnérebrá, ako starý baran. To, či niekto videl kostru sa nespomínalo, ale že tobola pravda, to mnohí tvrdili. Horár z vďaky za zachránený život zavesilna strom, pod ktorým kedysi zaspal, svätý obraz.
Puklinová jaskyňa (v nárečí priepadlisko) na Perušíne
Výskumníci Ing. Juraj Szunyok a Ing. Marián Okál navštívili naholi Perušín 3 väčšie pukliny 14.9.1999. Najväčšia puklina má dĺžku 15 m a výška pukliny jeasi 10 m.Po jej šikmine sa dá zísť nadol. Pri južnej stene puklina pokračuje znova nadola dá sa vidieť ešte do hĺbky 3m. A práve o tomto najväčšom „priepadlisku“ sašírili rozličné povesti.
Tradovalo sa, že dno priepadliska je spojené v Čierňaváchs dolinkou Krivá a potom už niet divu, že sa mohla stať nasledujúcaudalosť.
Bolo to v čase vozenia sena z hole Perušín. Keď došiel gazda na miesto, prv ako začal nakladať seno,vypriahol voly a pustil ich bezstarostne pásť. Ani mu len na um neprišlo,že mu voly môžu spadnúť do najväčšieho priepadliska. Keď bol voz naložený,chcel priviesť voly a zapriahnuť ich a po pripnutí haluznatého šmykaodísť domov s naloženou fúrou sena. Vyvolávajúc, prechodil celú hoľu, alevoly nenašiel. Myslel si, že odišiel domov. Až na druhý deň sa dozvedel, že jeho voly sa pokojne pasú v dolinke Krivá.Rozprávači tvrdili, že e to pravda a spojenie tunelom chodbou skutočneexistuje, len nikto už nevie, kde je vchod z tejto spojovacej chodby.Niet sa teda čo diviť, že ako chlapci sme okolo priepadlísk chodilis rozvahou a veľmi opatrne sme do nich nakukávali. Najväčšiepriepadlisko bývalo ohradené žrďovinou.
LEGENDY
Dušičky
Pred 20 rokmi na Hornom konci dediny stál drevený kostol a okoloneho bol cintorín. R. 1814 kostol zhorel a na mieste kostolaa cintorína postavili drevené dvojdomky. Pred nimi ako v celej dedine boli záhradky. Raz v tejto záhradke kopala jedna starenka. Odrazu sa pred ňu zemroztvorila a v jame sa objavili malé mňaukajúce mačiatka. Keďoznámila susedám čo videla, hneď povedali, že to boli určite dušičky detí,ktoré boli pochované na tom mieste bývalého cintorína.
Nocľah dušičiek
Pri pasení kráv si chlapci pravidelne kládievali oheň. Večer, keďodchádzali z pasenia domov a bolo podozrenie, že sa oheň rozšíria zapáli horu, tak pred odchodom ho zalievali vodou. Pri odchode sachlapci nesmeli do ohňa vymočiť, lebo sa tradovalo, že v uhasínajúcejpahrebe nocúvajú túlajúce sa dušičky. Za najlepšie sa pokladalo, keď sa oheňnemusel vôbec zalievať, lebo v takejto pomaly dohasínajúcej pahrebe bolodušičkám veľmi príjemne a teplo spať.
MÁTOHY
Vodná krava
Pod múraným Olosovie sklepom je vo Váhu hlbočina. Práve natomto mieste v strede Váhu vidieť v noci statnú bučiacu kravu. Nikomusa ale neodporúča čakať, kým ona príde na breh Váhu.
Bezhlavý chlap
Raz zavčas rána, aby ju nechytil bachár (obecný strážnik), šla žena vykášaťna cudzích súmezniciach trávu. Šla spokojne hodný kus cesty pozerajúc sa popoliach, kde by sa dalo čo najrýchlejšie nakosiť. Keď prišla na krížnu cestuodrazu sa pred ňou zjavil muž a to bez hlavy. Veru nečakala čo bude ďalej,otočila sa a bežala ustráchaná domov.
Mátoha vo Váhu
Naproti Kostolnej ulici je od nepamäti kríž. Ľudia hovorili, že každévčasné ráno vidieť vo výparoch Váhu postavu muža, ktorý sa stále zväčšuje, ažsa stráca v oblakoch.
Aj na ľubochnianskom cmiteri máta
Jeden Gombašan bol v Stankovanoch. Zabavil sa tam a domov sapobral v nočnú hodinu. Keď prichádzal k ľubochnianskemu cintorínu,vrzli dvere a v nich sa objavila vysoká postava v bielom rúchu.Veru sa hneď vrátil a rozvidnenie dočkal pri prvom dome v Ľubochni.
Lipa pri Rochusovej kaplnke (obr.)
Hovorilo sa, že pri kaplnke pod vysokou lipou pochovala po pôrodetuláčka usmrtené dieťa, ktoré každú nocplakalo. Lipu zoťali a kaplnku pováľali pri rozširovaní cesty. Či tam ajteraz počuť plačúci hlas, neviem.
Takýchto a podobných povedačiek bolo určite veľa v každomslovenskom regióne. Zabúda sa na ne a rozprávaním sa neoživujú a aniako v minulosti nedopĺňajú novými príbehmi. Škoda ich, hociniektoré boli absurdné, ale sú naše a súvisia s vtedajším ľudom, jehoživotom a skutočnou spätosťou s prírodou.
