U nás je nepísaná obyčaj, že žiaci už pred akademickým týždňom chodia spievať vyučujúcim, u ktorých budú maturovať. Dojímavé je ich lúčenie sa v škole so žiakmi z nižších ročníkov. Ja, ako učiteľ som maturoval skoro každý rok, takže aj mne chodili maturanti zaspievať, hoci z Ružomberka do Hubovej je 12 km. Takto to chceli urobiť i žiaci 4.A triedy v školskom roku 1982/1983. Mali prísť prvým spojovým autobusom, ako to spravili ich predchodcovia už v minulosti. Na zastávku prišli načas celá trieda, ale robotnícky autobus bol plný a už nikoho zo žiakov nezobral. Nuž, čo robiť? Niektorým dievčatám (ktoré mali kratšie sukne) sa podarilo stopnúť osobné autá, ale ostatní chlapci i dievčatá sa vybrali do Hubovej pešo. Oblečenie dievčat a hlavne ich obuv zodpovedala skôr na ples ako na pochodové cvičenie. Pri tomto nezvyčajnom marši sa najprv začali hlásiť nohy, lebo nevychodené topánky na vysokých podpätkoch začali nemilosrdne tlačiť každým krokom viac a viac. Začali sa postupne zobúvať a niektoré v pančuchách alebo bosé prišli až ku mne. Do Hubovej neprišli naraz a tým sa posunulo aj spievanie. Prví došli chlapci. Kázal som im pripraviť do dvoch lavórov vody, aby si mohli dievčatá osviežiť otlačené nohy. Vodu im vymieňali chlapci a pri očiste sedeli žiaci na schodoch vedúcich do domu a aj na prietose. Až po tejto hygienickej vložke sa presunuli do izby. Bolo ich dvadsaťosem a mnohé odmietli aj prinesené stoličky a s pôžitkom sedeli na zemi (aspoň nemali strach, že spadnú). S mojou ženou sme im pripravili malé občerstvenie a aj v takých stiesnených podmienkach bola nálada nie dobrá, ale výborná a s chuťou si zaspievali. Boli u nás až do večera a domov sa vracali autobusom o 2130 hod. Odprevadiť som ich bol až zástavku. Pochopiteľne si spievali, hoci niektoré dievčatá museli ísť aj domov bosé, lebo do svojich parádnych topánok sa už nezmestili.
Už dlho som penzista, ale vždy si v čase maturít rád na takéto neobvyklé stretnutie a spev zaspomínam. Verím, že aj spomínaní žiaci.
