Kolega má malú trojročnú dcérku. Je to jeho ukecaný poklad. Keď sme prechádzali sieťov Mallov, tak len vyberal malej princeznej, čo jej kúpi. Bol veľmi štedrý. Malé šatičky, topánočky a iné handričky, vyplnili polku druhého kufra, ktorý musel prikúpiť. Tá druhá patrila manželke.
Celý čas sa tešil na okamžik ako malá Ema, bude rozbalovať darček po darčeku a tešiť sa z nich. Najprv si oblečie prvé šaticky, poukazuje sa v zrkadle, o 10 minút prejde na druhé a po dvoch hodinách sa vráti k tým prvým, lebo už na ne v tom očarení zabudla.
Jednoducho tata hrdina, keď príde po dvoch týždňoch domov.
Dnešná realita, bola iná, ale zo života. Let z Atlanty, bol cez Paríž. Frantíci to opäť nestihli preložiť na prípoj do Viedne (mám rovnakú skúsenosť z pred troch rokov). Tata priletel do Viedne, kde ho čakal taxík domov, ale bez batožiny. Na druhý deň, už cestoval za prácou do Luxembourgu, kde bude ďalšie štyri dni.
Na rozmýšlanie, mal tri hoďky na ceste do Zvolena, ako to vysvetlí svojim princeznám, kde má darčeky...
Vo dverách sa na tatu vrhla malá Ema, a 15 minút ho objímala a bola rada, že ho vidí. Žene už vysvetľoval pohľadom, čo sa stalo. Tá to okamžite pochopila a počká na doručovaciu službu z Viedenského letiska na druhý deň. Ale ako to vysvetliť malej. Tá ho stále objímala a plakala, že vidí tatu po dvoch týždňoch.
Po 20 minútach, prišla kľučová otázka. Tatinko, máš pre mňa tie šatičky? V tom momente mu vbehli slzy do očí a vysvetlite trojročnej parádnici po dvoch týždňoch, bez idolu, že zostali v Paríži...
Chlapi by nemali plakať. Toto Air France nevyrieši za EUR 100....
