Rady. Čo ma vždy irituje sú rady na niečo. Deň začal radou na raňajky. Potom to bol rad na lístky na lanovku a ďalší rad kým sme sa dostali k nástupišťu lanovky. Citeľné boli rady na dámske záchody a neznesiteľný bol aj rad do preplnenej reštaurácie, keď bolo naše dieťa hladné. Ja neviem či sme národ, ktorý miluje rady ale táto radová mánia sa s nami prenáša aj na zahraničné dovolenky kde je viac ako 20 Slovákov v jednom letovisku. Zažil som tento prenesený radový zvyk v Egypte. Asi to máme v krvi.
Raňajšie espresso. K raňajkám u mňa patrí káva. V hoteloch mi ponúkli k raňajkám filtrovanú „prekvapkávanú“ alebo „espresso“ kávu z prášku. Keď som poprosil personál o klasické malé espresso „pikolo“ zo zrnkovej kávy, dostal som nasledovné odpovede. Prepáčte, ale „pikolo“ sa robí len v bare a bar otvárajú na obed a my do neho nemáme prístup. Prepáčte, reštaurácia je zavretá, a takýto kávovar nemáme. Prepáčte, ale toto je iná káva akú ponúkame k raňajkám. Za „pikolo“ si musíte priplatiť. Prepáčte, nemáme. Máme len espresso z prášku.
Empatia. Na recepcii hotela som sa opýtal, kde by sme mohli uskladniť na noc dva bicykle. Dostal som kľúče, od uzamykateľnej miestnosti. Keď mi pani recepčná podávala kľúč , zdôraznila mi, že hotel za nič neručí. Bicykle som zaparkoval do miestnosti a uzamkol som ju . Na nástenke pri recepcii bol napísaný oznam, že cenné veci ktoré sa ukladajú do skladovacieho priestoru, majú majitelia nahlásiť na recepcii. Pri vracaní kľúčov, som teda oznámil, pani recepčnej, že som uskladnil v miestnosti dva „cenné“ bicykle. Pani recepčná: „Áno videla som, že ste ich tam niesli, prečo mi to opakujete?“ a zatvárila sa ako by na ňu hovoril tak trochu retardovaný pacient psychiatrickej liečebne. Usmial som sa na ňu, zahral som blbého a ukázal som je oznam na nástenke. Ona na to: „Že aj tak za nič neručia!“ Tak som sa jej opýtal, že či si aspoň zapisujú, mená hostí a číslo izby, ktorým dávajú kľúč od skladovacieho priestoru. Ona na to: „Áno, ale prečo sa pýtam?“ A ja jej odpovedám: „To preto aby som vedel, ku komu si mám ísť pre bicykel, keby náhodou zmizol“ a ona na mňa opäť ten výraz ako na pacienta z psychiatrickej liečebne. A stačilo mi povedať, že urobíme všetko preto aby Vaše bicykle boli v poriadku.
Lebo nám to takto bolo povedané. V cene poukazu sme si zakúpili jedno hodinový pobyt vo wellness. Vstup do wellness bol na čipovú kartu. Kartičku som si vyzdvihol, o 5 minút pred vstupom do wellness zóny. Pani recepčnou som bol upozornený, že v hotely majú len dve kartičky a je potrebné ju odovzdať presne o 21:00 kartičku na recepcii. To znamenalo, že by som pobyt vo wellness musel predčasne ukončiť o 10 minút skôr, aby som mohol splniť presne požiadavku pani recepčnej. Vysvetlil som jej, že takýmto spôsobom budem ukrátený o 10 minút pobytu vo wellness aj keď som si zaplatil 60 minút. Ona na to: „Kartičku nám musíte vrátiť, aby sa do neho dostali hostia o 22:00 hodine.“ Tak jej hovorím, že či môžem doniesť kartičku aj 10 minút po 21:00. Ona na to: „Áno ale ponáhľajte sa“. Prisľúbil som jej, že po wellness budem šprintovať na recepciu aby som odovzdal kartičku. Opýtal som sa ešte pani recepčnej či je problém pre hotel vyrobiť tri alebo štyri čipové karty do wellness zóny. Pani recepčná na to: „Nám stačia len dve, lebo to takto povedal pán majiteľ, a ešte raz zdôraznila aby som bol presne o 21:10 na recepcii .“ Mal som už len chuť povedať, rozkaz pane.
Platby v hotovosti. Som zvyknutý celkový účet za hotel platiť kartou na konci pobytu. Každý hotel mal oznam na recepcii, že je možné platiť platobnou kartou. Neviem prečo, ale za masáž alebo konzumácie jedla a pitia z minibaru, nebolo možné zaplatiť kartou. Na otázku prečo nie je možné platiť kartou, som dostal odpoveď, lebo takto to povedal majiteľ. Lebo medveď.
Celkový dojem z dovolenky bol super, užil som si s rodinkou a oddýchol som si. Vysoké Tatry sú postupne zveľaďované, infraštruktúra sa zlepšuje, ale tieto drobnosti som si dobre zapamätal.
Myslím, že Tatry dostanú odo mňa šancu aj v zime.
