Ako kráčam od auta ku vchodu so synom, na parkovacie miesto parkuje vodič s Opelom Astra. Mladý šofér vystupuje a ponáhľa sa do vchodu. Zavolám za ním a poprosím ho aby preparkoval auto. Nechápavo na mňa pozerá prečo k nemu hovorím. V krátkosti som mu vysvetlil, že ak má naša suseda, prejsť čo i len meter navyše, bez vyvinutého bedrového kĺbu, tak jej to spôsobuje nesmierne bolesti.
Stále nechápal a pýta sa prečo mu to vysvetľujem. Odpovedám mu, že akurát stojí na jej jasne vyhradenom parkovacom mieste, a že keď sa možno za päť minút vráti z obchodu, nebude môcť zaparkovať.
Mladík nechápe, ale pomaličky kráča k autu. S nevôľou nasadá do auta a ešte za mnou kričí, si policajt alebo čo?
Z mojej strany už „no comment“. V duchu si len hovorím aký to „trotl“.
Preparkuje auto na správne miesto a svižným poklusom beží asi za svojou priateľkou, ale už bez zbytočných slov. Policajt nie som, ale občas vidím ako sa suseda fakt trápi, aby sa dostala do vchodu.
Mal som ale šťastie, že po mne nevyskočila nejaká gorila s deviatkou. Že vraj sa to v Bratislave stáva ak niekoho upozorníte na zlé parkovanie.
