Presne pred pätnástimi rokmi som napísal článok s rovnakým názvom, lebo som mal dosť vyhovárania sa Slovákov, že za všetko zlé na Slovensku môže bývalý režim. Bolo totiž bežné, že sa všetko zvyklo zaškatuľkovať vinou bývalého režimu, čím si ľudia udržiavali klapky na očiach a nechceli vidieť tvrdú realitu súčasnosti. Na svete sú národy, ktorým záleží na svojom okolí a po zlých až devastačných časoch sa oprášia a začnú s budovaním a obnovou. My hľadáme výhovorky.
Na vine nie je ani kapitalizmus. Ten dokáže byť dobrým sluhom a zlým pánom. Od pádu bývalého režimu prešlo už tri a pol dekády a mám pocit, že hádzanie viny za problémy súčasnosti už akosi ustúpilo. Ťažko povedať, či ľudia viac vytriezveli. Asi každý očakával, že to bude lepšie, ako to je v súčasnosti, a tak nečudo, že to vystrelilo aj opačným smerom a bujnie spomienkový optimizmus. Niektorí ľudia boli 40 rokov dozadu ešte mladí, zdraví, plní elánu na zemiakových brigádach a boh vie pri akých ešte aktivitách, ktorými trávili čas v jednej veľkej smutnej klietke.
S odstupom času sa vraciam k svojmu článku a dávam si za cieľ ho zaktualizovať. Hneď v úvode badať satirický podtón a rozosmieva ma veta: „...myslieť národne je dnes populárne, tak mi nezostáva nič iné, než sa zviezť na vlne.“ Keby som vtedy tušil, kto u nás bude v roku 2024 rozbíjať ministerstvo kultúry... Na druhú stranu, keby mi pred 15 rokmi niekto povedal, že si zvolíme niekoho ako Matoviča na jednu z najhorších kríz našich novodobých dejín, tak by som dotyčného posielal do Pinelky.
Za prvý div som určil bratislavské metro. Spolu s výstavbou diaľničnej a modernizáciou železničnej siete predstavuje nezáujem krajiny o budovanie veľkých projektov. Z metra sa stal „meme“, nad ktorým ľudia automaticky mávnu rukou a odvetia, že ten projekt je nereálny. Nuž, keď hádžeme flintu do žita hneď v úvode a tento projekt si nevybojujeme, tak skutočne nikdy nebude. Ako stavbár telom aj dušou si uvedomujem, že Bratislava bez metra nemá žiarivú budúcnosť. Množstvo obyvateľov a návštevníkov bude narastať a aj keď pozemná doprava bude čoraz zelenšia, nebude zvládať nápor ľudí a už vôbec nebude motivovať šoférov, aby nejazdili autami, resp. ich ani nevlastnili. Bratislava potrebuje dve linky metra, aby sa zaradila medzi moderné fungujúce metropoly. Či už niekto má rád hlavné mesto alebo nemá, je súčasťou našej krajiny, reprezentuje nás a mali by sme mu pomôcť.
Za druhý div som označil veľkú centrálnu nemocnicu Rázsochy, ktorá mala zastrešiť aj výchovu medikov. Slovensko potrebuje možno až dve alebo tri top nemocnice (BA+BB+KE) kvôli diverzifikácii, sústreďujúce najlepších špecialistov, ktorí by sa nebáli operovať aj najnáročnejšie záležitosti. Veľmi dobre vieme, ako dopadli Rázsochy. Treba si priznať, že za chýbajúcou politickou vôľou bola aj rozsiahla averzia nebratislavských Slovákov voči svojmu hlavnému mestu. Vybudovanie takejto nemocnice by neprinieslo dostatočné politické body, a pritom drvivá väčšina politikov žila a žije v hlavnom meste. Je to taký politický folklór tváriť sa ako človek z regiónov, ale pritom mať vilu alebo dokonca byt daňového podvodníka v luxusnej časti Bratislavy.
Za tretí div som označil novú budovu SND. Nič proti samotnej budove a myšlienke spojiť činohru, operu a balet pod jednu strechu. Narážal som skôr na predlhú výstavbu budovy (27 rokov) a snahy politikov o jej čo najskorší odpredaj. Žiaľ, kultúra je na okraji záujmu spoločnosti, nemáme extra tvorivé obdobie a za chvíľu bude povolené maľovať už len halušky, skladať len „hopsasá“ šlágre a točiť filmy na štýl socialistického realizmu. Akonáhle je niekde potláčaná sloboda umenia, inteligentní ľudia by mali spozornieť a brániť ju.
V tomto odseku som písal aj o všadeprítomných komínoch, ktoré kedysi kúdlili dym zo spaľovania uhlia a dnes slúžia ako „stožiare“ pre vysielače. V tomto smere sa nič nezmenilo. Budeme s nimi žiť ešte pekne dlho a ja budem musieť návštevníkom so sklopeným zrakom vysvetľovať, že ich nepoužívame už dekády a nevadí nám to. Nedávno som si vybehol na Slavín. Miesto, ktoré som mal vždy rád a zvykol som sa tešiť z pohľadu na veľkú Bratislavu, aj keď bola obalená do sivej vrstvy smogu. Mesto som teraz nespoznával. Scenéria je posiata mrakodrapmi a pôsobí to chaoticky a až agresívne. Niektoré veci sa už nebudú dať opraviť...
Štvrtým divom bola naša krásna diaľnica D1. Ach, toto naše veľdielo, ktoré staviame vyše pol storočia. Istý politik nám sľuboval ukončenie výstavby v roku 2010. Za jeho vlády sa akosi zabudlo na spojenie diaľnice s diaľničným obchvatom Bratislavy, čo som roky posmešne označoval za vrchol nášho staviteľského umu, ale čomu sa čudujeme, keď ten istý politik zveril výstavbu kľúčového tunela najhoršej slovenskej stavebnej firme? Treba ešte dodať, že diaľnica nie je a nemala by byť jedinou prioritou. Slovensko výrazne zaostáva v kvalite železničnej siete a jej modernizácia by mala byť témou.
Za piaty div som označil autobusovú stanicu v Banskej Bystrici. Spomínam si, že som ju navštívil tesne pred napísaním článku a zanechala vo mne dostatočný dojem, aby bola zvečnená v článku. Tento div mal reprezentovať verejnú dopravu ako takú. Ubehli roky, máme viac pekných autobusov, vlakov, opravujú sa stanice, a to hlavne z dôvodu nášho členstva v EÚ. Stále sa nájde dostatok „slepých“ ľudí, ktorí nechcú vidieť pozitívny vplyv členstva v EÚ na naše životy. Stanica si prešla rekonštrukciou a vznikol z nej v prvom rade obchodný dom. Niečo podobného postihlo Mlynské nivy v Bratislave. Začiatkom leta som mal tú česť a vstúpil som do temného podzemia obchodného domu na Nivách, kde bolo asi 500 stupňov Celzia. Dalo sa to spraviť aj lepšie... Na druhej strane sú stanice, ktoré sa nezmenia asi nikdy. Za chvíľu ich začnú chrániť pamiatkari, lebo budú tak dlho bez zmeny.
Šiestym divom bola lanovka na Zobor. Mnohí ju zrejme nepoznáte a už ju ani neuvidíte, lebo bola asi pred desaťročím demontovaná. Keď som prišiel do Nitry a videl nefungujúcu hrdzavejúcu lanovku vedúcu ponad domy a CHKO Ponitrie, pomyslel som si, že je trefnou reprezentantkou stavu slovenského turistického ruchu. Slovensko postupne zlepšuje služby. Sme na hony za Poliakmi, Maďarmi, Čechmi alebo Rakúšanmi, ale aspoň ideme správnou cestou. Zlepšuje sa ubytovanie, zlepšuje sa strava, máme lepšiu obsluhu a kultúrne/prírodné klenoty, ktoré majú potenciál pritiahnuť návštevníkov. Toto všetko sa deje nie pomocou štátu, ale napriek štátu. Je to o ľuďoch a ich prístupe.
Za siedmy div som označil Demänovskú dolinu a Jasnú. Ako Lipták a Slovák sa hanbím za to, čo sme nechali dopustiť v srdci Národného parku Nízke Tatry. Devastácia doliny presiahla všetky medze a keď tam náhodou po rokoch zablúdim, tak mi je z jej stavu fyzicky zle. Ak sa niekto búši do hrudníka, že všetko by malo byť národné a slovenské, tak sa len smejem, lebo my sme si nechali ukradnúť spod nosa všetko, čo generovalo profit. Slovensko ovládajú dve finančné skupiny a hŕstka oligarchov, ktorí majú po tri dekády kúpených politikov... a práve tých, ktorí najviac kričia o národnom a slovenskom... Takto dopadla aj Demänovská dolina, kde jedna finančná skupina robila veselo volebné podvody a smiala sa Slovákom do očí. My ju na oplátku podporujeme a pcháme jej peniaze do gágora.
Ministerstvo životného prostredia obsadili znásilňovači prírody a škody po nich budú pretrvávať po desaťročia. Pritom divá príroda je jedným z našich posledných assetov, ktorý má potenciál prilákať zahraničných návštevníkov, ktorí uživia sektor služieb. Cesta je nadlho zabitá aj v iných oblastiach a budeme stáť na mieste hlavne kvôli zlým a neschopným politikom, čo sa dá potvrdiť aj matematicky. Na zabezpečenie trvalej zmeny by musel Index zla natrvalo klesnúť pod 50%. On si však veselo tróni okolo 60% a má potenciál rastu. No a to je zase len o ľuďoch a nie o politicko-hospodárskych systémoch. Slováci sa musia zmeniť, aby žili v lepšej krajine...
