Aj preto som presvedčený, že od revolúcie v roku 1989 sme nikdy nečelili takej hrozbe návratu totalitného spravovania štátu ako teraz.
Niektoré udalosti posledných dní vo mne evokujú desivé déjà vu, ktoré ma nabáda ozvať sa a pripomenúť „staré dobré časy socializmu“. Len aby sme nezabudli.
Tajná služba opäť na scéne
Rovnako ako za socializmu, aj dnes sledujeme, ako sa tajná služba stáva nástrojom mocenského boja. Organizátori protestov, dokonca aj členovia vlastných radov koalície, čelia záujmu tajnej služby. Niečo podobné sme videli aj v časoch, keď mocenský socialistický aparát chránil svoje pozície sledovaním a evidovaním každého, kto mal iný názor.
Vnútorný nepriateľ – starý nepriateľ demokracie
Pamätáte sa na socialistické rétoriky o protivládnych živloch a vnútornom nepriateľovi? Rozvracačoch štátu? Akoby sme sa vrátili v času. Dnes sa znova ozývajú hlasy, ktoré varujú pred „nepriateľmi štátu“, ktorí chcú narušiť náš demokratický poriadok. Ako ináč, podporuje ich zlý Západ. Tentoraz sa však nejedná o snahu zachrániť socializmus, ale o udržanie moci pod rúškom demokracie. Ironicky, tej demokracie, ktorá prišla zo Západu.
Orientácia na Východ
Za socializmu chodili naši stranícki aj vládni predstavitelia na medzištátne návštevy na Východ. Jasne tým ukazovali, kto sú naši kamaráti, spojenci a spriaznené režimy. Robert Fico ako predstaviteľ nášho štátu stihol za posledné obdobie navštíviť Čínu, Rusko, Maďarsko, Brazíliu, Turecko a Vietnam. Všetko štáty s inklináciou k autokratickému riadeniu štátu.
Odchod za slobodou a príležitosťami – fenomén starý ako socializmus
Za čias socializmu bolo pre mnohých jediným riešením slobodného života odchod. Vtedy socialistickí vládci rozhodli, že nikoho nepustia, lebo za chvíľu by v republike nebola ani noha. Postavili ostnatý drôt a nechali znieť heslo „neprejdú!“.
Za čias socializmu bolo vysťahovalectvo považované za zradu. Dnes, v čase slobody, sa čoraz častejšie stretávam s ľuďmi, ktorí uvažujú nad odchodom do zahraničia, pretože nevidia na Slovensku budúcnosť a nepáči sa im spôsob spravovania štátu. V dnešnej dobe zasa počujeme heslo: „nech si idú“. Inteligentných a schopných ľudí doma asi nepotrebujeme. Nie sú to „naši voliči“.
Propaganda v novom šate
Za socializmu sme čelili neustálej propagande, ktorá nás presviedčala o výhodách socialistického zriadenia a o nekonečnom priateľstve so Sovietskym zväzom. Dnes je propaganda sofistikovanejšia a ešte viac účinná. Využíva sociálne siete. Rovnako ako vtedy, aj dnes je cieľom ovládať verejnú mienku.
Ako ďalej?
Vidím apatiu medzi mnohými občanmi, ktorí možno nechápu, čo sa deje. Možno nemajú záujem, pretože majú dosť svojich problémov. Možno nemajú čo stratiť, lebo nič nemajú, alebo naopak, majú čo stratiť, lebo im tento režim vyhovuje. Preto sa aspoň utešujú nenávisťou voči iným, alebo ju zámerne vyvolávajú.
Vidím však aj slabú tendenciu lídrov politických strán spojiť sa. Nevidím silného lídra, ktorý dokáže opustiť stranícke záujmy a pospájať všetkých, ktorým záleží na tom, aby Slovensko bolo ekonomicky prosperujúcou krajinou s kvalitným školstvom, zdravotníctvom a spravodlivosťou.
Potrebujeme sa striasť bezpredmetných debát o konzervatívnom alebo liberálnom charaktere štátu, ktoré nás rozdeľujú a odpútavajú od sekery nad našimi hlavami v podobe straty proeurópskej orientácie. Toto je skutočná hrozba. Bez spojenia konzervatívneho a liberálneho sveta to nepôjde.
Vidíme sa
Aj preto sa dnes zúčastním protestov za proeurópsku orientáciu, za slušnosť a solidaritu Slovenska, za pokojný život. Spolu s vami, kamarátmi z kresťanského, konzervatívneho, ale aj liberálneho sveta. Budem tam stáť za zachovanie nášho prozápadneho smerovania, za zachovanie slobody a za toleranciu medzi ľuďmi. Vidíme sa, priatelia.
