V našom prípade je tento čin spojený s demonštráciami na námestiach. Jasné, mohol by som tu teraz začať písať politologické žvásty o tom, že to vlastne revolúcia v pravom zmysle slova nebola, že to bol skôr pakt a blá blá blá...ale o to mi nejde. Ide o to, že po 29 rokoch máme opäť veľký dôvod ísť na námestia. Začali sme s tým v marci tohto roka, avšak revolúciu našej generácie sme stále nedokončili. Bohužiaľ, v tomto prípade nebojujeme proti žiadnemu režimu, ktorý by nás utláčal, ale proti veľkému „prúseru“, do ktorého sme sa dostali sami.
Svojim nekonečným alibizmom, nezáujmom o politiku, vyhováraním sa a lenivosťou. Rečami o tom, ako „aj tak všetci kradnú“, ako „nemá zmysel ísť voliť“, ako „ ten Fico nie je až taký zlý, pretože nám dal vlaky zadarmo“ a tak ďalej...vágne argumenty, ktorými mladí aj starí ľudia obhajujú svoju občiansku lenivosť. Dostali nás až tak ďaleko, že sme boli roky schopní akceptovať na čele štátu človeka, ktorý býva v byte odsúdeného daňového podvodníka, a ktorého sused je (okrem iného) pravdepodobne objednávateľ vraždy. Róbert Fico svojimi rečami o Šorošovi a štátnom prevrate definitívne potvrdil, že už sa bude podlizovať iba svojim zarytým voličom. Ľudia so zdravým rozumom ho už nezaujímajú, sú to preňho „Šorošove deti“. A tým vlastne vyhlásil vojnu „svojich“ proti ostatným. V tejto vojne nie je dôležitá pravda, kritické myslenie, argumenty. Dôležité je, na ktorej strane bude viac alibistov, a kto sa bude schopný lepšie zmobilizovať. Dôležité je Ficovi a jemu podobným ukázať, že tento druh šírenia nenávisti a rozdeľovania spoločnosti nemá v našej politike 29 rokov od Nežnej revolúcie miesto.
Nejde o to, či platí protesty Šoroš alebo Ježiš Kristus. Nejde o to, že sa vám nepáči Sulík alebo Štefunko. Nejde o to, že vláda Smeru možno nemá v súčasných opozičných stranách alternatívu. Bohužiaľ sme sa dostali do stavu, kedy to je hlavne „proti“ niekomu ako „za“ niekoho. Iste, nie je to ideálny stav, ale môžeme si za to sami. Ide hlavne o to, že už máme toho žlčovitého, hranolovitého komunistu plné zuby. Vykrikuje sám z najhlbšej žumpy politického suterénu dúfajúc, že ho aspoň niekto počuje. Ja už ale nechcem počúvať ani jeho, ani Blahu, ani Pellegriniho, Pašku, Kaliňáka...mám ich všetkých už plné zuby. A verím že nie som sám. Do volieb 2020 je však ešte ďaleko, preto im to chcem naznačiť aspoň na námestí. Slušne, ale rázne. Poďme teda dokončiť, čo sme v mene Jána Kuciaka a jeho priateľky v marci 2018 začali.
