Možnosť vojenského zásahu nevylučuje ani administratíva prezidenta GeorgeaBusha napriek tomu, že Pentagon a CIA varujú, že USA si nemôžu dovoliťvstúpiť do ďalšej vojny popri Iraku a Afganistane. Predseda zborunáčelníkov štábov admirál Michael Mullen v júni vyzval Izrael, aby sazapojil do dialógu s Teheránom, keďže prípadný útok na Irán by len naďalejdestabilizoval celý región. Irán by totiž v rámci odvety zaútočil naamerické základne v okolitých štátoch, ropné zariadenia v priestorePerzského zálivu a tiež by zablokoval Hormúzsku úžinu. Prípadná invázia jeza terajších okolností vylúčená ak berieme do úvahy problémy, ktorým americkáarmáda čelí v Iraku. Irán má pritom omnoho väčšiu rozlohu, členitejšíterén a silnejšie ozbrojené sily, než akými disponoval Saddám Husajnv roku 2003.
Napriekrokovaniam, ktoré v lete prebehli v Ženeve za účasti diplomatovRuska, Francúzska, Nemecka, Číny, Veľkej Británie, USA a Iránu,k žiadnemu výraznejšiemu progresu nedošlo. Za pokrok však môžemepovažovať, že USA sa prvýkrát zapojili do rozhovorov priamo. Kríza napriek tomupokračuje. Svet sa zrejme musí zmieriť so skutočnosťou, že Irán atómovú zbraňskôr či neskôr získa. Najodvážnejšie odhady hovoria o konci roku 2009,reálnejšie o horizonte rokov 2010 – 2013. (www.dni.gov/press_releases/20071203_release.pdf) Musíme si pretopoložiť otázku, aký postoj musíme ako Západ zaujať a nakoľko je Iránskutočne hrozbou pre svetovú bezpečnosť ako to opakovane vyhlasujú súčasnípredstavitelia USA a Izraela.
Irán sa v mysliach väčšiny Európanov a Američanov spájas osobou jeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda, ktorý s obľubou popiera holokaustako historický fakt, opakovane sa necháva počuť, že Izrael je potrebné raz a navždyzničiť a zdôrazňuje úlohu Iránu „v historickej vojne s utláčateľmi(kresťanmi)“. Ak sa povie Irán, značná časť ľudí si vybaví sfanatizovanúteokraciu, ktorá atómovým útokom na Izrael privedie Blízky východ a možnoaj celý svet do chaosu. Táto predstava je však do veľkej miery skreslená. Iránje totiž zrejme najdemokratickejšou moslimskou krajinou Blízkehoa Stredného východu a nie celé iránske politické spektrum sastotožňuje s Ahmadinedžádovou rétorikou. Médiá málo spomínali, že iránskyminister vnútra sa od prezidentových výrokov o Izraelidištancoval. Najvyšší duchovný vodca alajatolláh Alí Chameneí v roku2005 na margo výrokov o Izraeli zase povedal, že Irán nikdy neohrozovala nikdy nebude ohrozovať žiadnu krajinu. Aj keď išlo o výnimočnýprípad, kedy Chameneí reagoval na prezidentovu rétoriku, je to jasný signál, žeiránske apokalyptické myšlienky o príchode 12.imáma a uvrhnutí svetado chaosu by sa len v najkrajnejšom prípade mohli uplatniť v praxi.Bývalý umiernený prezident Rafsandžáni zase označil Ahmadinedžáda a jehostúpencov za „iránsky taliban a nepriateľov vlastnej krajiny“.
Iránskeho prezidenta treba v prvom rade vnímať ako populistu, ktorýsa protizápadnou a protiizraelskou rétorikou snaží udržať svojupopularitu, tým že sa bude pri 17% inflácii a izolácii zo strany Západustavať do úlohy ochrancu národa proti „sionistickému a imperialistickémusprisahaniu“. Jeho stratégia je však očividne kontraproduktívna, čo saodzrkadlilo v parlamentných voľbách 14.marca 2008. V nich sa podariloreformistom získať 46 kresiel z 290 kým konzervatívcom až 170.Z týchto konzervatívcov však asi 70% odmieta Ahmadinedžádovu konfrontačnúpolitiku a patrí do tábora tzv. „pragmatických konzervatívcov“. Jednýmz najvýznamnejších je bývalý jadrový vyjednávač Alí Laridžáni, ktorý jemomentálne Ahmedinedžádovým hlavným vnútropolitickým nepriateľom. ZvolenieLaridžániho za nového predsedu parlamentu musel prezident vnímať ako trpkúprehru. Laridžáni ako stúpenec zmierňovania napätia so Západom patrí medzihorúcich kandidátov na prezidenta vo voľbách v roku 2009. Jeho veľkouprednosťou je, že si počas rokovaní s EÚ vybudoval dobré vzťahys mnohými jej čelnými predstaviteľmi a najmä s Javierom Solanom.
Ďalším „pragmatickým konzervatívcom“ je teheránsky primátor Mohammed-BaqerQalibaf, ktorý sa tento rok dostal do finálnej jedenástky celosvetovej anketyo primátora roka. Qalibaf má údajne podporu viacerých vplyvných iránskychklerikov a netají sa tým, „že sa s Ahmadinedžádom nemajú vôbecv láske“. Podobne ako Laridžáni patrí medzi potenciálnych vyzývateľovsúčasného prezidenta (viď Qalibafov rozhovor pre Times http://www.time.com/time/world/article/0,8599,1723250,00.html).
Samozrejme nájdeme v iránskej politiky aj ľudí, pre ktorých súanti-semitské vyhlásenia a vízie o príchode 12.imáma zrejmezáležitosťou najhlbšieho presvedčenia. Hlavným predstaviteľom je jedenz blízkych prezidentových poradcov – ajatolláh Mohammad Yazdi, ktorý napr.tvrdí, že pravý islamský režim nepotrebuje demokratické voľby. Yazdiho študentipresadzujú myšlienku, že použitie atómovej bomby je z náboženskéhohľadiska legálne. Yazdi tiež schvaľuje palestínske samovražedné útoky protiIzraelu a množstvo jeho mladých prívržencov vyznáva kult sebaobetovania.Tento extrémistický duchovný však nemá podporu väčšiny významných klerikova hoci bol v roku 2006 zvolený do Zhromaždenia expertov (silnáinštitúcia, ktorá volí najvyššieho duchovného vodcu – momentálne v jejčele stojí umiernený Rafsandžáni), ostatným jeho spojencom sa do nej dostaťnepodarilo. Náznakom, že najvyššie vedenie krajiny reálne neuvažuje o „prvomúdere“ jadrovými zbraňami je skutočnosť, že Chameneí v roku 2005 vydalfatwu, ktorá zakazuje vývoj, skladovanie a použitie jadrových zbraní. (ajkeď toto vyhlásenie treba brať s rezervou)
Najvyššie politické vedenie si uvedomuje, že v súčasnomkomplikovanom medzinárodnom systéme je možné prežiť iba pri uplatňovaní zásadpragmatickej politiky. Vedel to aj vodca iránskej revolúcie ajatolláh Chomejní,ktorý od „Veľkého Satana“ (USA) v rokoch 1986-1987 nakupoval zbrane, ktoréboli použité vo vojne proti susednému Iraku. Bývalý iránsky prezident Chatámibol zástancom myšlienky, že vzťah medzi náboženstvom a národným záujmomurčuje špeciálne každá jednotlivá situácia pričom často preváži práve národnýzáujem. (http://www.mideasti.org/middle-east-journal/volume-58/4/ideology-and-pragmatism-irans-foreign-policy).
Práve počas éry Chatámiho (1997-2003) sa Irán snažil dosiahnuť zmierenies USA. Chatámi v inteview pre CNN v roku 1998 vyjadril ľútosťnad rukojemníckou aférou s americkými občanmi z roku 1979, vyslovilsa za normalizovanie vzťahov s Washingtonom, odsúdil palestínskyterorizmus s dôrazom na dvojštátne riešenie izraelsko-palestínskehokonfliktu a vyjadril rešpekt k „veľkému americkému národu“. (http://edition.cnn.com/WORLD/9801/07/iran/interview.html)Clintonova administratíva však reagovala vlažne na Chatámiho ústretovúrétoriku. Americké sankcie z roku 1996, ktoré zakazovali investovať viacako 20 mil. USD do iránskeho ropného priemyslu zostali naďalejv platnosti. Po 11.septembri Irán podobne ako Sýria poskytoval Washingtonuspravodajské informácie o Talibane, po ktorého zvrhnutí Teherán podporovalnovú vládu Hamída Karzaja. Do obnovy Afganistanu Irán investoval 500 mil. USD.V roku 2002 však Bush označil Irán za súčasť „Osy zla“ a krajinupodporujúcu medzinárodný terorizmus. ( šiítsky Irán podporuje iba Hamasa Hizbaláh, ktorých cieľom je boj proti Izraelu a nie sunnitskúal-Kájdu s ambíciami vytvoriť svetový kalifát)
V roku 2003 Chatámi urobilďalší krok. Zaslal Bushovi list, v ktorom sa zaviazal zastaviť podporuHamasu a Hizbaláhu, poskytnúť informácie o svojom jadrovom programea byť nápomocný pri stabilizácii Iraku. Washington však nereagoval, keďžeBushova administratíva po dobytí Baghdadu bola „opojená mocou“ a myslelasi, že práve ona bude diktovať podmienky v regióne. (http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/5377914.stm)Práve takýto americký postoj mohol posilniť pozície „hardlinerov“v iránskych prezidentských voľbách v roku 2005.
Ak máme teda ešte zabrániť tomu, aby Irán získal jadrovú zbraň (ak jeešte nejaká šanca) Washington bude musieť prehodnotiť svoj postoj. Z prezidentskýchkandidátov sa Barack Obama vyslovil za bezpodmienečné priame rokovania aj keďnevylúčil vojenský zásah ako najkrajnejšiu možnosť. John McCain zase hovorío vytvorení „ligy demokracií“, ktorá eventuálne bude riešiť iránsku krízuaj bez súhlasu Číny a Ruska, čo neznie veľmi optimisticky. Osobne sompresvedčený, že voči Iránu treba zaujať zmierlivejšie stanovisko, keďže je dosťpravdepodobné, že v prezidentských voľbách 2009 by mohol zvíťaziť kandidát„pragmatických konzervatívcov“, ktorý by mohol naštartovať novú etapuv iránsko-amerických vzťahoch. Nesmieme zabúdať, že ani Chameneí naprieksvojmu otvorene nepriateľskému postoju k USA nevylučuje, že by raz mohlodôjsť k normalizácii. Chameneí skôr zaujíma nepriateľský postoj k Bushovejadministratíve. (minulý rok pri modlitbách požadoval súdenia Busha a jehospolupracovníkov pred medzinárodným tribunálom za zločiny v Iraku). KombináciaObama – Laridžáni/Qalibaf resp.ďalší „pragmatický konzervatívec“ by zapriaznivých okolností mohla dospieť k prielomu.
Musíme si uvedomiť, že záujmy Iránu sú v mnohom zhodné so záujmamiZápadu. USA potrebujú Irán pre riešenie konfliktu v Iraku, keďže Teheránuplatňuje veľký vplyv na tamojšie šiítske militantné skupiny. Nie je všaksprávne ak Washington zdôrazňuje svoj tvrdý prístup k Iránu najmä tým, že Teheránposkytuje podporuje silám bojujúcim proti americkej armáde v Iraku. Je lenlogické, že ak krajina X uskutoční inváziu do dvoch krajín susediacichs krajinou Y a taktiež sa aj tejto krajine vyhráža invázioua uplatňuje voči nej sankcie, krajina Y sa bude snažiť oslabiť ozbrojenésily X, tým že bude podporovať odbojové sily v susediacich krajinách. AkUSA naozaj chcú stabilizovať Irak môžu tak urobiť len v spoluprácis Iránom. Tento predpoklad spomenuli aj autori známeho dokumentuz Iraq Study Group v roku 2006. (www.usatoday.com/news/pdf/2006-12-06-studygroup.pdf)
Najväčším iránskych obchodným partnerom je už tradične EÚ (vzájomnýobchod je vo výške 23 mld. Euro) Všetky americké ropné spoločnosti by zasenepochybne mali záujem investovať v Iráne, ktorý má gigantické zásoby ropya zemného plynu. Irán tieto investície nevyhnutne potrebuje. Ak sa na tonepodujmú západní investori, pôjdu do toho Rusi a Číňania, na čov konečnom dôsledku doplatíme iba my. Takéto ďalšie zbližovanie Iránus východom nebude mať len ekonomický rozmer ale aj bezpečnostný. Ak saIrán stane členom „Šanghajskej organizácie pre spoluprácu“ (členovia Rusko,Čína, Kyrgyzstan, Uzbekistan, Tadžikistan) alebo aspoň bude naďalej prehlbovaťs ňou spoluprácu, môžeme naozaj začať hovoriť o Iráne akobezpečnostnej hrozbe. Táto organizácia sa postupne môže premeniť na protiváhuNATO aj keď nie je oficiálne týmto smerom zameraná. Ďalšie zbližovanie Iránu sVýchodom v kontexte súčasných vzťahov USA-Rusko (konfliktv Gruzínsku, napätie ohľadom radarovej základne v ČR) nie je vôbeclákavou predstavou. Preto sa musím vystríhať toho, aby sme Irán až priveľmiizolovali. Mali by sme dokonca zvážiť aj predstavu, že jadrový Irána Západ by mierovo existovali vedľa seba. Ako som už spomenul domnievamsa, že je len minimálna šanca, že by sa iránske apokalyptické predstavy mohlipretaviť do reálnych činov.
Ak už nezabránime Iránu získať bombu je lepšie, aby bol Teherán podzápadnou sférou vplyvu ako by mal byť blízkym spojencom Moskvy a Pekingu. Zmenapostoja Západu na čele s USA jejedna vec, komplikovanejšie však bude vyriešiť vzťah Iránu s Izraelom,ktorý je jedným z hlavným dôvodom napätia medzi Washingtonom a Teheránom.Bude to úloha, ktorá sa bude musieť riešiť dlhodobo a bude neoddeliteľnespojená s riešením palestínskej otázky, mierovej dohody so Sýrioua problému Hizballáhu v Libanone. Inými slovami cesta do Teheránunevyhnutne vedie cez Jeruzalem. Vzhľadom na komplexnosť tejto problematiky ju všakdetailnejšie rozoberiem v ďalšom článku.
