Samozrejme nie vždy sme ochotní alebo schopní vidieť posolstvo, ktoré sa k nám dostalo. Preto začnem úplne od začiatku.
V Londýne bol pomerne typický sychravý deň, keď sme vysadli na naše bicykle a opustili na dobu neurčitú prostredie, v ktorom sme strávili väčšinu našej dospelosti. Odchádzali sme totiž z Anglicka na cestu okolo sveta na bicykloch. Prvou zastávkou bolo mesto Pool na južnom pobreží, z ktorého sme sa mali dostať trajektom do Francúzska.
Cesta viedla cez polia, mestá, dediny a staré cestičky lemujúce sieť lodných kanálov, kde sme práve „čistou náhodou“ natrafili na istého pána. Keďže tieto skoro meter široké chodníčky nie sú vždy udržiavané, treba sa chodcom a cyklistom veľmi zručne vyhýbať alebo niekedy aj zastať. A práve vo chvíli blížiacej sa kolízie som ja a aj onen pán pribrzdil v prostriedku chodníka. Keďže uvidel naše plne naložené bicykle, so zvedavosťou sa opýtal: „Where are you guys heading?“ čiže „Kam smerujete?“ Na dlhší rozhovor nebolo veľa času, pretože sme sa práve náhlili na už spomínaný trajekt. Z dvojminútovej konverzácie vysvitlo, že je z Austrálie a prišiel do Anglicka ako fanúšik na svetový šampionát v rugby. Taktiež sa nás opýtal, či na našej ceste plánujeme zavítať aj do Austrálie. Jediné, o čom sme v tej chvíli vedeli bolo, že musíme stihnúť trajekt a aj to, že po Európe bude nasledovať Nový Zéland. Ostatné destinácie sme prenechávali osudu. Predtým než sme sa stihli rozlúčiť, nám ešte dal na seba email s tým, že ak raz zavítame do Sydney, tak sa máme ozvať.
O pár mesiacov neskôr sa pýtam: „Janka, kam pôjdeme z Nového Zélandu? Janka:„Videla som lacné letenky do Austrálie“ Ja: „OK, tak ich kúp. A kam vlastne?“ Janka: „No buď do Melbourne alebo Sydney“. Pozeráme na mapu a po krátkej úvahe sa rozhodujeme prebicyklovať východné pobrežie Austrálie. Nosíme so sebou stan a snažíme sa vyhýbať veľkým mestám, kde musíme za nocľah platiť. Takto si skôr pripadáme ako tuláci než cykloturisti, no vieme, že každé ušetrené euro nás posunie o čosi ďalej. Na poslednú chvíľu sa snažíme cez kontakty, kamarátov, známych a web nájsť na pár dní strechu nad hlavou práve v Sydney. V tom ako zázračným prútikom si spomeniem na to krátke stretnutie v Anglicku. Všemocne dolujem v zápisníku kontaktný email a nakoniec niekde v mobile nachádzam túto, dúfame, že vzácnu informáciu a hneď píšem: „Dear Sir... Stretli sme sa asi šesť mesiacov dozadu na jednom z anglických kanálov. Neviem, či si na nás ešte spomínate...“ no a koniec si už viete domyslieť.
Zhruba po týždni nás zastihne v Sydney odpoveď od Deanea. „Samozrejme ste vítaní, prídem po vás autom, naložíme bicykle a odveziem vás ku sebe... V dohodnutý čas prichádza na veľkom aute Deane. Pozdravíme sa a ja si len veľmi matne spomínam na jeho vizáž. Bicykle sú naložené a všetko je spečatené. Ide sa smerom ku štvrti Bondi Beach... Cesta autom trvá zhruba 30 minút, čo stačí na bleskové spoznanie sa. Preberám celú konverzáciou na seba o tom, kde sme boli, kam pôjdeme a také krátke zhrnutie našich životopisov. V tom Deane na mňa: „Môžete u mňa ostať, no má to jednu podmienku“. Fajn, je to celkom sympatický chlapík, no netuším, čo od nás bude chcieť, myslím si v duchu. Hovorím preto so štipkou humoru: „Jasné, umyjem ti to auto“. On sa iba usmeje a pokračuje. „O dva dni bude pre mňa a nás (myslené Austrálčanov) veľký deň a chcem, aby ste boli jeho súčasťou“. Prekvapuje ma a reagujem. „Určite budeme. Bude to pre nás cťou, no vlastne o čo ide?“ Deane: „Celá krajina si pripomína ANZAC day“. Ja nemám šajnu o čom hovorí, no prikyvujem.
Pokračujeme v rozhovore, no ja sa jedným okom venujem prostrediu, cez ktoré prechádzame. Míňame mestskú pláž a stúpame na vrchol zastavaného útesu. Čím vyššie vystupujeme, tým sa mi okolité domy zdajú byť väčšie a pompéznejšie. Deane je veľmi sympatický človek tak asi okolo šesťdesiatky, no je aj zjavne zásadový. Deane na mňa: „Vieš čo robím?“ Jeho otázka ma trocha prekvapuje a ani v duchu netuším čomu sa vlastne venuje. Témy o práci väčšinou nesilím a nechávam na voľný priebeh. Podľa vystupovania našeho hostiteľa a štvrti, do ktorej mierime usudzujem, že asi nebude pracovať „nine to five“. Deane: „Venujem sa politike“. Tak to je dobré myslím si v duchu bude to asi nejaký lokálny politik. Deane pokračuje: „Pracujem ako poradca premiéra.“ Pravdupovediac ani vo sne by ma nenapadlo, že z človeka, na ktorého sme v Anglicku „náhodou“ natrafili sa vykluje takáto šarža. Dva dni strávime s Deaneom, ktorý nám robí lokálneho sprievodcu a samozrejme preberáme témy o austrálskej a svetovej politike.
Blíži sa ANZAC DAY. Budíček je nastavený na piatu ráno. Deane si oblieka starú vojenskú uniformu s množstvom metálov. Okolo 5:30 kráčame ku pláži, na ktorej sa má konať lokálna oslava na počesť padlým vojakom. O šiestej ráno sú pláž a námestie plné. Ja to odhadujem tak asi na tri tisíc ľudí. Sú tu rodiny s deťmi, mladí či starí. Na pódiu svieti veľkoplošná obrazovka s priamym prenosom z ostatných miest. Vidno, že sú taktiež naplnené davom. Oslava začína minútou ticha. Mám pocit, že je to chvíľa, keď celá krajina mlčí. Nasleduje hymna, príhovory, kladenie vencov, vojenská hudba. Celková atmosféra v nás zanecháva obrovský dojem. Akcia na pláži končí okolo desiatej ráno. Ľudia sa pomaly vytrácajú do lokálnych občerstvení na raňajky a my ich nasledujeme. Deana sa pýtam, akým spôsobom prišiel ku všetkým tým metálom. Vysvetľuje mi, že jeho starý otec a otec bojovali v prvej a druhej svetovej vojne a všetky ocenenia sú za ich zásluhy. Preto je jeho povinnosťou a cťou si pripomenúť svojich blízkych a všetkých, ktorí pre začínajúcu Austráliu boli ochotní položiť vlastné životy.“ Kladiem teda otázku. „Prečo si Austrália tak veľmi cení svojich padlých v dvoch svetových vojnách?“ Deane ako politik vysvetľuje: „Každý národ, každá krajina potrebuje na niečom budovať svoju identitu. Vychovávať a posúvať národné povedomie ďaľším generáciám, inak národ zoslabne a zanikne. Austrália ako mladá krajina si zvolila týchto padlých za svojich národných hrdinov. Ich odvaha, súdržnosť a výdrž je jadro našej národnej identity. A preto každý rok slávime ANZAC day.“
Od nášho druhého stretnutia s Deaneom v Sydney práve ubehol jeden rok a tou spomínanou „náhodou“ sa v tomto čase nachádzame na jednom z dejísk, ktoré si pripomína smrť 12 000 austrálskych, holandských a britských vojenských zajatcov. Je to takzvaný Hellfire Pass, ktorým prechádzala železnica smrti z Thajska do Burmy vybudovaná počas druhej svetovej vojny za cenu viac než sto tisíc životov. Austrálska vláda na tomto mieste vybudovala veľmi kvalitné múzeum na počesť ich pamiatke.
Ovplyvnený nezabudnuteľným zážitkom zo Sydney a prechádzajúc sa po strmých svahoch „Hellsfire Pass“ v Thajsku si uvedomujem, že aj my na malom Slovensku máme svojich hrdinov, ktorí boli ochotní nezištne za národ bojovať a to nielen na bitevnom poli. V každom meste či dedine stojí pomník padlým vojakom, no jadro našej slovenskej identity pochádza z dávnejšej histórie.
Náš národ je hlboko prepojený s posolstvom Cyrila a Metoda, formovaný storočiami utláčania a zachránený veľkými hrdinami ako Ľudovít Štúr alebo M.R. Štefánik. Aj čo sa s nami deje dnes?
Sme rovnako krajina mladá no na rozdieľ od Austrálie naši politici zabudli na posolstvo týchto úžasných ľudí. Neuvedomujú si, že národ a štát má byť v ich postavení na prvom mieste. Ich skazenosť a túžba po vlastnom prospechu demoralizuje našu spoločnosť, čoho následky vidíme v každodennom živote. Nezabudnime preto na našich hrdinov, ktorých zásluhou dnes môžeme povedať, že pochádzam zo Slovenska.
