V to ráno som totiž pred samotným zasadnutím mestského parlamentu symbolicky olepil stoličku a stôl poslanca Hrčku nálepkami vyjadrujúcimi môj odpor k zaujímavému ZVYKU dotyčného poslanca a to k tajnému nahrávaniu rozhovorov s inými osobami. Redaktora Michala Kovačiča zaujímalo, prečo som to urobil a čo na to Hrčka hovorí. Ja som svoj názor už raz vyjadril a naďalej tvrdím, používanie nelegálneho nahrávania v politickom boji je ľudský suterén (http://oliverkriz.blog.sme.sk/c/388758/velke-stbacke-ucho-dorazilo-do-bratislavy.html). No mnohých z nás zaujímalo ako sa s odstupom času k praktike tajného nahrávania postaví Jano Hrčka. A postavil sa k tomu naozaj hrčkovsky. Čo sme sa teda dozvedeli?
Dozvedeli sme sa to, čo už mnohí v minulosti tušili, len im to nikto nepotvrdil. A to, že poslanec Ján Hrčka si nás všetkých preventívne, s najväčšou pravdepodobnosťou telefónom, nahráva. Preventívne zrejme čaká, či náhodou niekde nezaznejú slová o korupcii a on bude mať tú správnu nahrávku. Nahrávať nonstop musí zrejme aj kvôli tomu, že ľudia vám bežne nevešajú na nos, že na dohodnutom stretnutí chcú s vami riešiť korupčné záležitosti.
Samozrejme toto neplatí v prípade, že poslanec Hrčka ako James Bond chodí celé dni po Bratislave vyzbrojený špeciálnym nahrávacím zariadením, ktoré sa samo aktivuje potom čo si dotyčný poťuká po spánkovej kosti alebo nebodaj po vyslovení kľúčových slov ústami nahrávaného korupčníka.
Aj ja som si „tajne“ nahral poslaneckého kolegu Hrčku. Stalo sa tak ten večer vo vysielaní televízie Markíza. Nahral som si ho z vysielania TV preto, aby som si mohol opakovane pozrieť a potvrdiť fakt, že v Bratislave sme všetci „nahratí“.
