Matka: Je mi to ľúto. Je mi to tak strašne ľúto...
Susedky v bráne (pani Z. a pani A.):
Pani Z: „No áno, videli sme ho, často. Chodilo, také bolo smutné, aj sa nám zdalo, že čosi nie je v poriadku. Ani s deťmi sa moc nehrávalo, také utiahnuté bolo.
Pani A: „Ale nie, nezdalo, ja som veľmi dobre videla, že tam čosi nie je s kostolným riadom! Veruže nebolo, veď bývam vedľa nich a toľkokrát som počula nadávky, éj, tak bohapusto kliali sťa kočiši! A to malé aj plakávalo často, už odmala, tá opica sa oň veľmi nestarala, no a keď si priviedla toho ožrana, tak to bolo ešte horšie!"
Pani Z: „To je pravda, keď ten prišiel, aj policajtov sme museli dakedy zavolať, čo tu tí vystrájali! Bili sa medzi sebou, no možno aj tomu malému sa ušlo..."
Pani A: „Nehovor možno, určite ho drali, chúďa, však nie raz tak plakalo, až ma za srdce chytalo, no ale viete, do cudzích sa starať, to ja nebudem, veru nie! Tak som sa niekedy pomodlila ruženec za to neboriatko, no a čo som už mala robiť?"
Učiteľka v škole: „Áno, dieťa je mojim žiakom. Neviem presne, z akej rodiny pochádza, lebo rodičia na rodičovské združenie nechodievali, počkajte, myslím, že raz som ich tu videla, veď v prezenčnej listine to je...Dieťa malo veľa absencií a neospravedlnených hodín, neprospievalo veľmi dobre, hoci intelektovo bolo na úrovni rovesníkov. Stačilo, keby sa mu niekto venoval s domácimi úlohami...Často na hodinách zaspávalo, bolo nesústredené, vravievalo, že ho bolí hlava alebo brucho... Mávalo modriny, spočiatku som sa ho aj pýtala, kde k nim prišlo, no viete, aké sú deti, pri ich hrách...a dnes sú také divé, omnoho divšie, ako kedysi...Šikanovanie? Nespozorovala som nič také, ani ono sa mi nikdy nesťažovalo. Bolo skôr tiché, zakríknuté...Modriny z domu? Neviem, už som vám povedala, že neviem, z akej je rodiny...A viete, aká je dnes doba, pliesť sa iným do súkromia sa nevypláca."
Spolužiaci: Jáj, plešúň! No to bolo také divné decko. Moc sa s nami nebavilo, aj sme mu občas schovali peračník, alebo prezúvky, ale ono sa rozplakalo, s ním nebola žiadna sranda, tak sme ho potom nechali tak. Kamošov nemalo, Feri a Zuza sa s ním nejaký čas aj kamošili, ale boli raz u nich doma, hovorili, že je to tam otrasné, že len po sebe jeho fotrovci hulákajú, tak už tam potom nechodil. Raz sme ho videli keď sa prezliekalo na telesnej, že má po tele také pásy, červené. Vyzeralo to jak od remeňa, ale tenšie. Predtým sme mu videli aj modriny, na chrbte, nohách, na rukách, tam malo aj také divné kolieska, fuj, to bolo hnusné, také čierne... Neviem, z čoho to mohlo mať, aj sme sa ho pýtali, ale nedozvedeli sme sa. S tým deckom sa moc nedalo hovoriť. Bolo nudné, nevedelo, čo letí, a veľa chýbalo a niekedy zaspalo na hodine, tak to sme mali potom z toho dobrú prdel! Že prečo plešúň? Dakedy mávalo na hlave lysiny, nemalo všade vlasy."
Obvodná detská lekárka: Dieťa nebývalo často choré. Matka s ním pravidelne chodievala na očkovania, niekedy prišli v čase chrípkovej epidémie. Všimla som si pri prezeraní dieťaťa, že malo na tele modriny, podliatiny, niekedy krvavé fľaky. Hoci mi matka vysvetľovala, že dieťa prišlo k podliatinám pri hre a nešťastnou náhodou, mala som podozrenie z týrania dieťaťa a preto som prípad nahlásila na úrade sociálnych vecí. Neviem, či to prešetrovali.
Stručne z kazuistiky (prvý a posledný zápis spred viac ako pol roka): Na prešetrenie rodinných pomerov sme dostali podnet od obvodnej lekárky maloletého dieťaťa. V skromne zariadenom byte žije matka s dieťaťom a druhom, ktorý nie je otcom dieťaťa. Sú momentálne v slabšej ekonomickej situácii. Pohovorom sme zistili, že matka aj otčim sa o dieťa starajú, majú záujem o jeho výchovu a rozvoj. Dieťa podľa ich slov býva papuľnaté, často odvráva a nerešpektuje ich. Je veľmi živé a neposedné, z čoho podľa nich vyplývajú početné modriny, ktoré má po tele. Telesné týranie popreli. Rozhovorom s dieťaťom bez prítomnosti matky a otčima sme zistili, že dieťa je hanblivé, nekomunikatívne, rozhovor nenadväzovalo a na otázky odpovedalo ťažko, pričom odpovede výrazne selektovalo a cenzúrovalo. Keď sme ho chceli prehliadnuť, či nevykazuje známky fyzických trestov a týrania, otčim zasiahol veľmi prudko a my sme v obave o svoju bezpečnosť z miesta bydliska maloletého radšej odišli. Rodinu budeme naďalej sledovať, ak bude treba, aj za asistencie polície.
Z lekárskej správy: u dieťaťa zistené: ruptura osis frontalis, comotio cerebri, vulnus lacerum capit a regio frontalis, fractura nasi, hematom oculi sinistra, rozsiahle hematómy po celom tele. ..... prijaté na hospitalizáciu....
Z rozlúčkovej reči: ...všetci ho veľmi milovali...bude chýbať...
Pozerali naň, ale nevideli ho. Počúvali ho, ale nepočuli. Hovorili o ňom, ale nepovedali....
Ak ste videli alebo počuli, povedzte. Alebo napíšte. Hlavne, prosím, nemlčte!
Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny
