Až kým to jedného dňa vyšlo tak, že všetci museli odísť za povinnosťami a babka mala ostať sama. Prišiel čas začať splácať dlh - babka sa starala o vnúčatá, kým boli malé, a teraz sa to otočilo. Vzala som si teda deň voľna a prišla k našim. Ráno všetci odišli, babka ešte spala. Prichystala som jej raňajky a ľahla som si na chvíľu aj ja, vychutnávajúc nezvyčajné ticho takmer prázdneho bytu. Bolo počuť iba cupkanie nožičiek psíka mojej sestry, keď sa do toho zamiešal aj iný zvuk.
Babka rázne otvorila dvere na izbe a s mrmlaním sa pustila na obchôdzku po byte. Už som vstávala z postele, keď som sa lepšie započúvala do jej šomrania. „A čo ty psisko jedno hnusné, čo tu beháš? Hybaj preč, potvora zubatá, čo sa mi tu tmolíš pod nohami?" Ejha, toto bude zaujímavé, pomyslela som si a ľahla si potichu späť. Počula som, ako babka chodí po byte, nezvyčajne pevným krokom, šmatlanie asi ešte dospávalo v jej posteli. „Ideš volakde, čo tu skáčeš na mňa, jazyčisko vyplazuješ", krstila ďalej psa.
Otvorila posuvné dvere na vstavanej skrini. „No, ale tu majú hatrapárov, načo im to všetko bude? Toto, toto čo je, a toto je načo, panebože, toľko vecí, na koľko životov to majú?", viedla babka ďalej rozhovor, neviem, či s tým psom, alebo sama so sebou. Medzitým stále odháňala psa, túžiaceho po pohladení. Keby dostal, po čom túžil, babka by mala pokoj, ale takto jej robil spoločnosť naďalej.
Presunuli sa do kuchyne. „Čo mi to nachystala, veď mi to okoreje, ja ešte nie som hladná, na, daj si, veď ja na toto ani nemám chuť", ponúkla psa raňajkami, ktoré si deň predtým „objednala". Z kuchyne sa presunuli na obhliadku obývačky, presnejšie skríň v obývačke. Bedákala nad množstvom uterákov a posteľného prádla, zabudnúc, že nás nimi zásobovala dlhé roky práve ona. Nazrela do baru a tam - božie dopustenie! „Toľko chlastu, no to sú teda veľkí páni", zalamovala rukami nad asi troma fľašami vína a fľaškou Becherovky, ktoré máme pre prípad nečakanej návštevy. „Veď to ani vypiť nestihnú, načo im to je, čo chcú byť alkoholikmi?" No, možno naozaj nestihneme, veď tie fľaše sú tam ešte od minulého roka, ale keď tie návštevy akosi už nechodia...
Šokovaná babka sa premiesňovala smerom ku mne šomrúc niečo o množstve zbytočností, psovi, smietke na zemi a počte žien v rodine. Stále som čušala ako voš pod chrastou čakajúc, ktorú z dvoch zvyšných izieb si vyberie. Vošla do sestrinej, kde zostala stáť v úžase nad množstvom šiat, cukríkov a drobností, ktoré má poukladané na poličkách. Z toho vyvodila jej neblahú budúcnosť, a síce že sa nikdy nevydá, keď potrebuje toľko vecí sama pre seba.
Tu by som len chcela podotknúť, že všetko to babka videla už zvonku mnohokrát, iba do tých skríň sa jej akosi nedarilo nazrieť, pretože bol vždy niekto doma a nazerať do skríň sa predsa nepatrí! Mimochodom, v každej izbe je jedna väčšia, jedna menšia, a vstavaná skriňa na chodbe.
Napokon vošla do izby, kde som ležala potichúčky ako špión. Niekto tam hore sa asi zabával so mnou, pretože ma neuvidela, keď vošla, a tak nerušene prezerala obsah šuflíkov a skriniek v tejto poslednej „trinástej komnate".
A prišlo, čo prísť muselo, babka sa otočila...
...v živote som nevidela takú hru farieb v tvári jedného človeka! Od údivu prestala dýchať, zbledla, očervenela, opäť prudko zbledla a nakoniec ostala v tvári sivá, oči vypleštené, ústa otvorené. „A ty si tu? A ja že si išla na nákup". „Nie babka, ja tu ležím, a teraz poď a daj si raňajky". „Nemôžem, pes mi ich zožral," zašomrala babka a odšmatľala sa stareckým šúchavým krokom do svojej izby, kde som ju s novými raňajkami vyrušila pri rozjímaní.
O pár dní neskôr mi mama povedala, že babka vždy, keď ráno vychádza z izby, pýta sa, či je niekto doma. :-)
