V sobotu ráno - ako na potvoru! Jarné slniečko ležalo asi po piatkovom fláme v posteli (podobne ako ja) a svietilo iba tak, aby nebola tma. Syn keď to videl, našteloval sa do polohy neandrtálca - spustil ramená, ohol chrbát, takže vyzeral ako antropoidný op, už len tie chlpy chýbali. V očiach mal slzy, keď konštatoval, že asi nepôjdeme. V sobotu pred šiestou ráno, keď som zaspala niekedy o druhej po fľaši fernetu s kamarátkou, som ho „nadšená" utešovala, že pôjdeme, iba si hodinku pospím, upraceme byt, zájdeme kúpiť slaninu, zeleninu a vyrazíme. Upokojil sa, ja som zaľahla a len čo som upadla do ľahkého spánu, malý zapol telku. Už som dospala. Ani vankúš na hlave a pravidelné okrikovanie „Stíš to!" v mojom pravdepodobne nahluchlom synovi nevzbudili súcit so staršou unavenou osobou. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. O pol ôsmej bol byt povysávaný, prach utretý, aj vyprané bolo. Len ja som sa ťahala ako mucha z omáčky, a keď mi malý šiel kúpiť noviny, začula som z izby „Poď, poď!" To sa mi posteľ prihovárala, a tomu sa veru odolať nedá. V momente som zalomila.
Dobre sa mi spinkalo, kvalitne. Bezsenný spánok, komplet aj so sladkou spacou slinkou. Z tohto stavu absolútnej blaženosti ma vytrhol zvuk, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Môj potomok začal spievať. Ani nie veľmi nahlas, no v jeho prípade stačí, keď polohlasne nôti. No, nôti...Myslím, že keby som zohnala nahrávacie štúdio ochotné nahrať jeho spev (zvukárom by pravdepodobne odtrhlo uši), mohla by som tie nahrávky predávať na plašenie vtákov na letiskách, divej zvere, prípadne do výrobných podnikov, kde by prehrávaním tohto CD cez amplión nahradili strážnych psov a nočných vartášov.
Cestou na trhovisko synak nadával na počasie a najmä na vietor. Optimisticky som ho presviedčala, že to je iba taký jarný vetrík. Keď jarný závan zhodil Vietnamcovi stojan s okuliarmi, môj optimizmus bol tiež odviaty vetrom. O pár minút na to zavolala kamarátka, že oni nejdú. Kvôli počasiu. Opekať sa skutočne nedalo, malému som teda miesto slaniny a špekáčkov kúpila tekvicové jadierka.
Vyzbrojení paštékovými chlebami, reďkovkou, cibuľkou, jablkom a Horalkou (Horalka musí byť, keď sa ide do prírody, podľa toho sa identifikujú Bratislavčania) som sa ako organizátorka vydala skontrolovať, či snáď náhodou niekto nepríde.. Tušila som čosi...Jeden trolejbus nám ušiel pred nosom. Malé meškanie mi hádam ostatní prepáčia, ak teda náhodou tam niekto bude, premýšľala som o dvanásť minút v neskoršom spoji. Nenápadne som si prehliadala tváre spolucestujúcich. Žiadneho som nepoznala.
Vystúpili sme na konečnej, tam som tiež nikoho nepoznala, hoci viacero hlúčikov postávalo pred Vojenskou nemocnicou. Ale čo to? Pri stĺpe stála akási skupinka piatich ľudí v rôznom veku, doširoka sa usmievali a mávali. Veď keď mávajú, zamávam tiež. Patrí sa. A oni už zďaleka kričia: „Tuším vám ušiel autobus!" Ó, títo blogeri sú priam veštci! Usmiala som sa, a skôr než som stihla odpovedať, spoza mňa sa ozvalo: „Néé, čakali sme na Renátu!" Za mnou kráčala tlupa turistov. V tej chvíli som si spomenula, ako sme si na strednej škole do „debilníčkov" písali rôzne dojímavé príbehy, výroky o šťastí a láske a podobné nechutnosti, a medzi tým bolo aj toto: „Ak sa ti bude zdať, že sa na teba niekto usmieva, obzri sa. Možno ten úsmev patrí tomu, kto stojí za tebou". Výrok sadol na danú situáciu ako riť na šerbel.
Spomenula som si, že kdesi by mali byť „zberači žiab", teda tí, čo robili zábrany pre žaby. Malému som rýchlo navrhla alternatívny program. Skôr, ako sme sa vybrali hľadať Žabákov, chcel sa ešte pošmýkať. Ako sa šmykľavkou rútil nohami napred všimla som si, že má roztrhanú tenisku. Tri- (alebo tridsať-?) krát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, kým ma prešlo nutkanie zahučať naňho sťa jeleň v ruji. Nechápavo pozeral, vraj o tom nevedel, len sa mu zdalo čudné, že v jednej teniske má toľko kamienkov a v druhej nie. Na Železnej sme aj so schrúmaním Horalky a cibule strávili asi pol hodinu a išli sme domov. V takom nepríjemnom počasí bolo najrozumnejšie pestovať papučovú kultúru.
Keď som sa v nedeľu prebrala do príjemného slnečného rána a poobede sme sa s deckami prechádzali v pulóvroch a slnečných okuliaroch, povedala som si, že sú veci, ktoré mi proste neboli dopriate. Jednou z nich je organizovanie rôznych stretnutí či akcií. Ešteže nerobím asistentku nejakého managera.
