Dvere ordinácie sa otvoria a na počudovanie nevychádza z nich matka nesúca krvavé rozfranforcované telíčko, ale matka približne v mojom veku s asi 9-ročným dievčaťom. Dievča plače, mama ho tíši. Dievča má bolesť, no ten plač je viac vzdorovitým plačom rozmaznaného fracka, ako plačom od bolesti. Dokazujú to aj tučnučké červené líčka plačúcej, ktoré by mali byť mokré od sĺz, ale nie sú. Tučnučké sú líčka i celé dievčatko. Vhodné priamo k dietologičke.
Intenzita plaču je čoraz silnejšia, malá sliedi očami po okolí, či ju všetci dobre vnímame. Ignorovať ju sa ani pri najlepšej vôli nedá. Keď zistí, že sa niekto na ňu pozerá, reve ešte viac. No a keďže čumíme všetci... Niektorých to zakrátko prestane zaujímať a venujú sa pôvodnej nečinnosti, iní rozmýšľajú, či by nebolo v ich silách dievčatku pomôcť. Aspoň nech prestane s atakmi na naše ušné bubienky. K týmto sociálne cítiacim patrím i ja. Keď ale vidím, ako matka dcéru zo všetkých síl utešuje a tá vreští napriek tomu a zúrivo reaguje na chlácholivé slová, odtláčajúc matku od seba, súcit s trpiacou ma prechádza a vzdávam sa predstavy jej pomôcť. Veď malá by bola schopná kopnúť do nohy aj mňa, nielen svoju matku, ako to spravila pred chvíľou!
A práve ten pohyb zameral moju pozornosť na jej mamu. Presnejšie - na jej nohy. Zazriem niečo, čo som nevidela už ani nepamätám. Spod krátkych nohavíc vykúkajú pekne tvarované končatiny, o ktorých by sa dalo povedať „nohy ako srnka". Nie také štíhle, ale také chlpaté. Kudrlinkaté chĺpky husto pokrývajú celé lýtko. Vyzerá to tak, že tieto nohy okolo žiletky možno iba prešli, aj to len v drogérii a s depilátorom sa nikdy osobne nestretli. Zaujatá týmto javom postupujem pohľadom smerom hore.
Vrchnú časť tela pokrýva riedke vypraté tričko bez rukávov, pôvodne asi biele, dnes vo farbe sivá šeď. Mňa však zaujme, čo je pod tričkom. Nemyslite si, prosím, o mne nič zlé, to, čo tam bolo, sa nedalo prehliadnuť. Obrovské prsia s veľkými bradavkami, ktoré sa rysujú pod tričkom na úrovni brucha by bolo asi vhodnejšie strčiť najprv do podprsenky. Už len z úcty k okoliu. Opatrne sa rozhliadnem navôkol a zisťujem, že nielen ja si ju ukradomky obzerám. Uf, to mi odľahlo!
Pozerám ďalej, tušiac, že táto dáma má pre svoje okolie ešte viac zaujímavostí. Nemýlim sa. Pani si dá ruky vbok a v jej podpaží sa ako vejár rozvinú niekoľkocentimetrové fujtáše. Také čosi určite už tak skoro neuvidím... Žena sa skloní k prútenému košíku, ktorý má so sebou, aby z neho vytiahla proviant. Nemôžem sa ubrániť spomienke na pioniersky tábor, pretože teta vyťahuje papierové vrecúško a v ňom dva chleby, medzi nimi šnicľa a vo vrecúšku sa skrýva aj jablko a Horalka. Už ma ani neprekvapí, že vyťahuje termosku s čajom a nie fľašu minerálky.
Podľa porastu nad hornou perou a obočia usudzujem, že mám dočinenia s obdivovateľkou Fridy Kahlo. Viem, nemala by som... no nemôžem z dotyčnej odtrhnúť zrak. Sedí, chrúme keks, pokyvkáva chlpatou nohou...čo by sme ešte videli, stretnúť ju tak na kúpalisku? Žasnem, ako tak neupravená môže ísť medzi ľudí.
Zbežne si obzriem ostatné ženy. Sú z rovnakej kategórie ako ja.
V nedepilovaných nohách a kraťasoch vychádzam len v stave núdze, kvôli hladučkému podpazušiu vstávam o pár minút skôr, v zväčšovacom zrkadle striehnem s pinzetou na každý chĺpok obočia rastúci mimo a na fúziky nad hornou perou ma zas upozorňujú moji drahí so škodoradosťou im vlastnou. V pravidelných intervaloch sa farbením vlasov dobrovoľne radím medzi „menej inteligentné" a ráno čo ráno si kreslím na ksicht tvár. Summa summárum strávim kozmetickými úpravami na oklamanie „nepriateľa" nejakú tú hodinku týždenne. A to nehovorím o nepríjemnom pocite ak nie je všetko ako to trend diktuje a ešte nepríjemnejšom, keď tie pichľavé potvory začínajú rásť!
Zahľadela som sa na naturálnu ženu, ktorá tieto činnosti a pocity evidentne nepoznala a, ľudia drahí, ja som jej normálne závidela!
