Po pár dňoch som dostala pozvanie na jednu firemnú akciu. Boli tam ľudia, ktorých poznám a mám rada, okrem toho som ich dlho nevidela, nuž som sa potešila a pozvanie som prijala.
V skrini som vyhrabala vhodné šaty, schudla do nich dve kilá, objednala som sa ku kaderníčke a v inkriminovaný deň som si vzala dovolenku.
Sediac s natáčkami vo vlasoch u kaderníčky, zazvonil mobil. Kamarátka nutne potrebuje ten koberec! Keby potrebovala nutne odvoz, peniaze, potraviny alebo spodné prádlo, tak to pochopím. Ale koberec? Bola veľmi zúfalá, že koberec je dôležitý, že cestuje a nevie kedy sa vráti a že koberec potrebuje práve dnes. Nezisťovala som načo, možno doňho chcela zabaliť exmanžela, neviem; prisľúbila som, že jej ho doveziem.
Mala som skvelý plán - cestou domov sa zastavím pre koberec, otec mi ho naloží na auto, odveziem ho kamarátke, tá si ho zloží a ja pofrčím domov dokončiť prípravy na večer.
No vlúdila sa malá chybička, koberec mi asi kaderníčka fénom vyfúkala z hlavy a tak keď som doobdivovala svoj sviatočný účes v zrkadle kaderníctva, nasadla som do auta a pobrala sa priamo domov. Nakreslila som si sviatočnú tvár, obliekla sviatočné šaty, obula lodičky na opätku, ešte šprtšprt pár kvapiek parfému, kabelka, pozvánka...a vtedy mi zaplo! Koberec! Nebolo času na prezlečenie, nasadla som do auta a tradá! priamou cestou k rodičom. A tu ešte len nastal problém. Všetky miesta na parkovanie obsadené. Nevadí, zavolám otcovi, nech mi koberec prinesie, ja budem zatiaľ v aute. Predstava sa rozplynula, len čo mi otec povedal, že je úplne inde, len nie doma. Ešte raz som skontrolovala parkovaciu situáciu, a jedno miestečko sa predsa len našlo! Priamo pod značkou Zákaz parkovať. Horárov z Čierneho lesa som nikde nevidela, iba nejakých robotníkov simulujúcich prácu. Vyšprintovala som do domu a dávajúc pozor na manikúru teperila som koberec, čiastočne ho nesúc a čiastočne ťahajúc, z domu. Keď sa darí, tak sa darí, pri aute si už mädlili ruky odťahováci. Pozbierala som všetok ženský šarm, ktorý sa vo mne nachádzal a začala ich prosiť, aby mi auto neodtiahli. Boli neoblomní. Chcela som zaplatiť pokutu, ale v peňaženke iba tristo korún. Málo. Úpenlivo som ich prosila, vysvetľovala, že veď vidia, ako som oblečená, aké mám topánky, že som iba zaparkovala na tri minúty a teraz vlečiem koberec, ani neviem, ako ho naložím, a oni mi chcú odtiahnuť auto, namiesto toho, aby preukázali džentlmenskú časť svojho ja a pomohli mi naložiť tú preťažkú rolku dlhú asi dva metre.
Robotníci so záujmom pozorovali dianie na ulici, konečne niečo iné, ako prechádzajúci chodci. Keď videli, že odťahováci sú neoblomní, stisli v rukách lopaty a krompáče a pomalým krokom sa vybrali k nám. Vyzerali vskutku zlovestne. Ten najmohutnejší pristúpil ku mne. „Slečinka, máte problém?" „No, vidíte...", nedokončila som vetu. „Pánko, a vy máte problém? Veď vidíte, dáma ide s kobercom na bál, krásna jak obrázok, a vy jej tu robíte problém? Tuto chlapci videli, že len na chvílku zaparkovala aby mohla vyterigať ten koberec", a veľavýznamne si poťažkajúc čakan v rukách pristúpil o dva kroky bližšie k odťahovákovi. Ten zaspätkoval, chcel povedať niečo o zákaze parkovania, ale ujko s čakanom ho hneď spacifikoval: „Ale vy ste dobrý človek, slušný, vy pomožete tuto slečne vyložiť koberec, že?" Vedúci odťahovej čaty v okamihu zhodnotil vzniknutú situáciu, vyvodil klady a zápory možných rozhodnutí, schytil koberec, vyhodil ho na zahrádku, pripevnil a ešte skúsil, či riadne drží. Za džentlmenskú pomoc som mu dala stovku, zvyšné dve obdržali moji záchrancovia, ktorí ako prídavok vynadali odťahovákom do neľudských hulvátov, a ja som spokojná odviezla koberec, predražený o tristo korún, kamarátke.
Mimochodom, viete, prečo ho tak veľmi potrebovala? Pred cestou sa jej by už nestihla umyť podlahu, zašpinenú po maliaroch a nechcela sa vrátiť do špinavého bytu J
