Kveta nemohla mať deti. S manželom podstúpili mnohé vyšetrenia, obaja boli zdraví, všetko bolo v poriadku. Napriek tomu dieťatko neprichádzalo. Navonok sa s tým zmierili, no zvnútra ich to zožieralo. Obaja hľadali únik vo svojej práci. Trávili v nej nekonečné hodiny a domov sa chodili iba vyspať, každý v inom čase. On v práci našiel viac, ako len únik pred myšlienkami na potomka.
Keď mu po pármesačnej známosti jeho milenka povedala, že je tehotná, zdôveril sa manželke. Situáciu riešili triezvo, aj keď s boľavým srdcom. Rozvod bol rýchly.
Necelé dva mesiace po ňom lekár Kvete povedal správu, na ktorú čakala roky. Od šťastia v ambulancii zamdlela. Ďalšie vyšetrenia zmenili jej radosť na obavy. Tehotenstvo ohrozuje zdravie a život matky. Nechápala, ako ju môže ohrozovať niečo také krehké a jemné ako počaté bábätko. Odporúčania lekárov boli zreteľné - prerušiť tehotenstvo čo najskôr. V opačnom prípade...buď dieťa, alebo matka. Ak sa vôbec dožije pôrodu.
Prehovárali ju všetci. Iba otec dieťaťa podporil jej rozhodnutie. Nielenže sľúbil pomoc v každej situácii, on sa skutočne aj zaujímal. Študoval literatúru, hľadal na internete, prinášal jej všetky optimistické informácie, ktoré zistil. Že mu tiekli slzy, keď čítal o množstve tragických prípadov, ktoré výrazne prevyšovali tie so šťastným koncom, to jej zamlčal. Denne jej telefonoval, kontroloval, či je všetko v poriadku. Keď sa definitívne rozhodla, doktor sa na ňu iba dlho zahľadel a položil jej ruku na plece. V tom geste pocítila celú váhu svojho rozhodnutia. Bývalý aj s manželkou ju takmer denne navštevovali v nemocnici. S ňou preberala tie ženské aspekty tehotenstva, stali sa z nich priateľky. Niektorí lekári si neodpustili aspoň prevrátenie očí, keď už nie poznámku o tvrdohlavých ženských...Iní uznanlivo pokyvkávali hlavami.
Bábo rástlo a s každým týždňom sa ich prípad stával neuveriteľnejším. Kveta mala už dávno potratiť, plod nemal byť taký vyvinutý...nič nebolo tak, ako v ostatných podobných prípadoch. Nikto nečakal, že malé bude také húževnaté. Aj tí, čo zo začiatku prevracali oči, držali im palce.
V polovici siedmeho mesiaca nastal pôrod. Na oddelení bol poplach, čakali komplikácie. Bábätko na svet prišlo, matka z neho takmer zišla. Takmer. Ešte si ho mohla privinúť, vysilená po ťažkom pôrode. Bolo veľmi, veľmi slabé. V maminom brušku sa mu darilo, prežiť mimo neho napriek obrovskému úsiliu lekárov a sestier nedokázalo.
Plakalo celé oddelenie, aj starý pán primár.
Ružena sa vydávala pomerne neskoro. Dalo by sa povedať, že jej biologické hodiny zvonili už umieráčik. Keď videla malé deti, tisli sa jej slzy do očí. Starostlivosť o chorých rodičov jej zaberala všetok čas, a tak príležitosť na zoznámenie prišla až po ich smrti. Aj tak trvalo ešte pár rokov, kým ostala v nádeji.
Tehotenstvo po štyridsiatke je rizikové, Ružena už prekročila štyridsaťpäť. Lekár odporučil tehotenstvo ukončiť. Keď počul jej rázne „nie", poslal ju k inému lekárov. Špecialistovi. Ani špecialista nebol výsledkami vyšetrení nadšený. Pokiaľ Ružena nechce riskovať vlastný život, musí to ísť preč. Nešlo. Ružena čakala príliš dlho na túto chvíľu a vedela, že je prvá a posledná. Nie, nič ju nepresvedčí.
Čítala mu rozprávky, púšťala hudbu. Zväčšené a zarámované fotky z ultrazvuku rozvešala po stenách. Spolu s oteckom plakali od šťastia, keď sa prvýkrát bábätko pohlo. Dennodenne očakávala to jemné bublinkovanie. Bábätko začínalo klopkať vždy v približne rovnakom čase. Keď sa raz neozvalo, Ružena zalarmovala lekára.
Bol koniec. Po šiestich mesiacoch. Bábätko zomrelo tam, kde sa zrodilo.
Kamile k tehotenstvu pomohla lekárska veda. Umelému oplodneniu predchádzalo mnoho rokov márneho snaženia sa a zopár ťažkých manželských kríz, ktoré im pomáhal riešiť psychológ.
Keď jej lekár oznámil, že je tehotná, od radosti ho vybozkávala. S manželom usporiadali veľkú oslavu, pozvali celú rodinu, až to vyzeralo ako svadba. Ich radosť však rýchlo pominula. Dlho sa nemohli spamätať z voľby, pred ktorú boli postavení. Existencia miminka ohrozuje matku. Zozbierali všetky dostupné informácie a rozhodli sa. Bábätku neskôr diagnostikovali vadu, s ktorou nie je možné prežiť. Bolo to ešte v čase, keď by sa „stihol potrat".
Keď zaspávali, spytovali si svedomie, či sa rozhodli správne. Kamila vyhľadala pomoc psychológa. To jej dodalo síl. Rovnako ako Kveta a Ružena a iné matky, aj ona sa prihovárala bábätku, počúvali spolu hudbu, vyhrievala ho na slniečku, odkladala jeho fotky. Kúpila mu malú výbavičku a miniatúrne papučky nosila v kabelke. Keď bolo väčšie, s mužom sledovali možno kolienko, laktík či malinkú pätičku, vydúvajúce jej brucho a putujúce na druhú stranu, keď sa dieťatko otáčalo.
Všetkým bolo jasné, že bábätko sa síce narodí, no ak bude živé, jeho pozemská púť bude trvať iba pár hodín, maximálne dní. Tak aj bolo. Dieťatku pomáhal doktor na svet v riadnom termíne.
Maličké, stratené v spleti hadičiek, bojovalo dva dni. Potom sa pobralo medzi anjelov.
Keď sa spýtate Kvety, Ruženy a Kamily, prečo sa rozhodli tak, ako sa rozhodli, a čo im dalo silu dospieť k tomu rozhodnutiu, odpovedia: „Jediné, čo som preň mohla spraviť bolo - dať mu šancu."
