„Mami, už by si mala ísť na kozmetiku, rastú ti fúzy", zahlási syn v trolejbuse. Alebo sa začnú na ulici hádať na tému „môj tatko a tvoj tatko", a potom ma v túžbe po vyriešení problému spoločne oslovia „mamííí".
„Jééj, zase sme pri tej predavačke, čo si na ňu nadávala, aká je pomalá! A pozri, zase je taká pomalá!" smejú sa, no mne do smiechu veru nie je.
Po dôkladnom preskúmaní plagátu s malým čerstvým novorodencom na zastávke autobusu sa krpatá pýta: „Prečo je taký krvavý?" „Lebo vyšiel z bruška". „Kadiaľ?" V jej očiach sa zračila otázka, v očiach okolostojacich - škodoradosť. (Malá mala vtedy päť rokov).
„Kedy to už skončí? To je nuda" - syn počas chvíľky ticha na divadelnom predstavení.
„Mami, prečo mi nemôžeš kúpiť radšej CD Laktibrada ako sebe Robbieho Williamsa?" Vtedy ma zachránil syn, ktorý poukázal na očividné rozdiely medzi tými dvoma J
Tlačenica na námestí: „Prečo si povedala tomu žobrákovi, že nemáš drobné? Veď sme teraz vybrali prasiatko!"
V reštaurácii pri platení: „A nezabudni si vypýtať recept, takéto dobré jedlo si nám ešte nenavarila!" (nieže by som bola zlá kuchárka, ale také jedlo som dovtedy nevarila J)
Atď atď....
