bublina pýchy spľasla, ostalo po nej iba sebaironické konštatovanie, že nie všetky veci sú také, akými sa na prvý pohľad zdajú.
Vedľa mňa stojí mladá dievčina, nekonečne dlhé nohy v čižmách na vyšších ako vysokých opätkoch, spod krátkej vypasovanej bundičky vytŕča niečo, čo by mohlo byť alebo dlhším pulóvrom, alebo ultraminisukňou. Dlhé vlasy a obrovské oči, malinký nosík, plné ružové pery...Nabudúce, až sa mi bude zdať, že som hviezda, najprv sa obzriem, či nestojím v žiare nejakého slnka.
Alebo kedysi dávno, keď som tuná hviezdila. Riadna hrdopýška zo mňa bola, keď som si čítala uznanlivé slová na moju tvorbu, keď som dostávala rôzne ponuky na písanie na rôzne miesta; keď som zistila, že mnou vymyslená hrdinka je medzi ľuďmi pomerne známa a má aj vlastný fanklub... Nebola som hviezda. Bola som supernova.. Zasvietila, zhasla. Pýcha predchádza pád.
Alebo po tom, čo som zmaturovala z nemčiny na výbornú. Najlepšia z triedy v tomto predmete. Myslela som si, že viem po nemecky, až kým som nestretla nejakého bledého pupkatého Hansiho či Wolfganga s jeho Ulrike oder Brunhilde, ktorí sa spýtali akúsi banálnu turistickú otázku. Géhen zí díze štráse entlang...a moja hrdosť na znalosť nemčiny odišla s nimi.
A takto to bolo s mnohými inými záležitosťami. Pyšná, že som cez Vianoce nepribrala, vrhla som sa na fašiangové dobroty. Včera som si kupovala o číslo väčšie nohavice. Sebavedome sa nesiem od kaderníčky s novým účesom, a po pár metroch sa spustí riadna lejavica. Prvýkrát na lyžiach a keď na tretíkrát zlyžujem, či skôr zleziem kopec, ktorý iní nazývajú briežok bez toho, aby som spadla, pred dojazdom s hlavou hrdo vztýčenou plesknem rovno na zadok do jedinej mláky, ktorá tam z topiaceho sa snehu vznikla. Namyslene šoférujem novučké auto, povýšenecky sa pozerajúc na chodcov...Zrazu trésk - priamo pred mojim autom vyrástol stĺp!
Pýcha je smrteľný hriech. Mám to brať ako znamenie? Dávaj si pozor, nabudúce to už bude exitus!?
Dávam si teda pozor. Ak sa cítim fajn a začína mi rásť sebavedomie, dobre po ňom dupnem; márnomyseľné myšlienky, keď sa mi niečo podarí, zametiem do najtemnejších záhybov hemisfér; keď ma niekto vychváli, namyslenosť nahradím skromnosťou... Nie je to síce bohviečo, ale aspoň budem mať dlhšiu životnosť. No ten pocit, keď môžem byť na niečo pyšná, mi - úprimne povedané - niekedy chýba. Neodvážim sa však...
Minule ma zastavila suseda. Ako chváli toho môjho staršieho potomka, tak ho chváli. Priam do nebies ho vyniesla za jeho galantnosť, pozornosť, pomoc; chlapec uprace okolo kontajnerov, s nákupom jej pomáha, pozhovára sa s ňou; aký je milý, dobrý, vychovaný! Vychutnávam si pocit veľkej pýchy a ten ma dokonca hreje pri srdci! Taká som na syna namyslená, že po schodoch nejdem, ale sa vznášam. Bez obáv, čo bude, keď som si dovolila zhrešiť a nechala sa opantať pýchou!
Dcéra spočítala známky v žiackej knižke. Tridsaťsedem jednotiek a dve dvojky. Dá sa ubrániť pocitu pýchy? Ešte ho znásobí počúvanie jej hry na flautičku. Číta čierne bodky s paličkami poukladané na riadkoch a hrá. Pre mňa, hudobného analfabeta, niečo úžasné! Taký malý človek a vie také veci!
Podvolím sa tomu pocitu; kým budem môcť pyšná na nich, má zmysel páchať tento smrteľný hriech.
