Lenže, ako to už býva, keď je niečoho a niekoho niekde viac... každý sa správal, ako sa mu zachcelo. Zvieratká chodili, kadiaľ ich nohy, v lepšom prípade oči viedli, žrali, na čo mali chuť, kadili, kde to na ne prišlo. Niektorí stáli obyvatelia lesa a niektorí návštevníci sa snažili udržiavať ho v poriadku, chodili iba po chodníkoch, nelámali stromčeky, neohrýzali rastliny, o ktorých vopred vedeli, že im nechutia. No podaktorí - a bolo ich čoraz viac - si v lese robili, čo sa im zachcelo. Lámali halúzky, aj celé stromčeky, len tak z pasie kopali do hríbikov, vys...prázdnili sa uprostred chodníka, behali kade - tade a čudovali sa, keď spadli do jamy, a niektorí dokonca zákerne napádali iné pokojamilovné zvieratká.
Videli toto hájnici a povedali si, že takto to ďalej nepôjde. Ich kedysi taký krásny a pokojný les sa čím ďalej tým viac stával miestom pre život nevhodným. Dali hlavy dokopy a nezadlho zvolali všetkých obyvateľov lesa, aby im predniesli, čo vymysleli.
Zvieratká pokyvkávali hlavami, počúvali, niektoré sa postavili na stranu lesníkov, iné v ich výmysle videli protizvieratkovskú kampaň. Tie, ktoré s lesníkmi súhlasili, im veľmi jasne a stručne vysvetlili, že ak sa niekomu niečo nepáči, môže si zbaliť svojich pár jabĺčok (konkrétne ježko), orieškov (veverička), blyšťavých pivných uzáverov (straka), prípadne bĺch (vlk) a môžu ísť preč. Lišiak bol tiež proti, zašiel za horárom, povedal mu, čo si o ňom myslí, aj to, že jeho noru môže kľudne zahrabať, lebo sa do nej nevráti, na schody horárne ešte vyložil kopu exkrementov a štekajúc z lesa odišiel.
O čo vlastne išlo? Lesníci stanovili pravidlá. Pravidlá boli na drevenej tabuli, zrozumiteľné všetkým zvieratkám, a kto chcel v lese žiť či si iba tak oddýchnuť, musel ich dodržiavať. Inak sa mu mohlo stať, že sa mu do kožúška zavŕtajú broky z brokovnice niektorého z lesníkov, alebo mu kožuštek načne niektorý z poľovných psov.
Každý obyvateľ lesa o tom vedel, všetci návštevníci si mohli prečítať, čo treba a čo netreba robiť. Ale niektorí, či už naschvál, či už náhodou, na to zabúdali.
Napríklad jeleň - pätorák. Útočil bezdôvodne na mladých srncov, zajačiky naberal na parohy, šúpal kôru zo stromov a tie potom vysychali. Dokonca sklonil hlavu a hodlal zaútočiť na jedného z horárov, idúceho po chodníčku domov. Potom, zazrúc pušku, si to rozmyslel. Nahnevaný sa odsťahoval z lesa a chodil doň iba sa občas prejsť.
Alebo ďalší - krtko. O nových pravidlách počul, ale tváril sa, že o ničom nevie. Jeho výhovorky o slepote zo života pod zemou neobstáli; za zákerné ohrýzanie korienkov len preto, aby rastliny vysychali, mu lesníci napchali do dier pivové fľaše s odbitým dnom a tak krtko ostal pod zemou a urazený tam rozvíjal protihájnickú propagandu medzi červami, larvami a inými krtmi.
Najhorší bol však vlk. Najprv sa so zvieratkami kamarátil, potom im však zožral mláďatá. S poľovným psom sa hral na skrývačku, a odhryzol mu chvost. Rozdupal hríbiky, rozmliaždil čučoriedky.
Lesníci, keď to videli, dôrazne ho upozornili. Ale vlk si nedal povedať. Naďalej robil zle a po nociach zavýjal horárom pod oknami horárne. Nemohol sa teda čudovať, keď ho títo raz chytili za kožuch, vyviedli z lesa a zahrabali mu brloh. Vlk sa však vrátil, chvíľu sekal dobrotu a všetci si mysleli, že sa poučil.
No nebolo tomu tak. Vlk sa vrátil len preto, aby mohol uskutočniť svoj vlčí plán. V noci, keď všetci spali, obehal celý les a zanechal na chodníkoch stopy v podobe obsahu svojho žalúdka, čriev či močového mechúra. Samozrejme, pred horárňou odvšadiaľ a najviac. Potom sa ukryl a sledoval, čo sa bude diať.
Niektoré zvieratká sa škodoradostne tešili a v duchu alebo aj nahlas vlkovi tlieskali, iné boli z jeho činu šokované a krútili nechápavo hlavami.
Vlk z úkrytu vykrikoval, že netreba žiadnych horárov, žiadne pravidlá, zvieratká môžu a majú žiť slobodne!
Niektorým sa jeho reč páčila, iným sa páčil bezpečný život v udržiavanom lese s pravidlami. Krik pritiahol aj horárov. Spolu so zvieratkami sa snažili vlkovi vysvetliť staré známe - ak sa ti nepáči, choď inde.
Vlk si nedal povedať a iba štekal a štekal, chvíľu zavýjal, chvíľu kňučal...no hlavne vrčal. Keď videl, že sa ho nik nebojí a už ho takmer nikto nepočúva, rozhodol sa ešte pre jeden - podľa neho odvážny a veľmi potrebný - skutok.
Vyskočil z úkrytu rovno na horára. Keď to však zočil druhý lesník, zacielil a prásk!!! Vlčí kožuch prevŕtala presne mierená guľka. Vlk treskol na zem ako mech krumplí. Vrčal, chrčal až dochrčal.
Zopár zvieratiek sa zľaklo, zopár si kradmo utrelo slzu z oka a niektoré zavetrili a skonštatovali, že po vlkovi zostal iba smrad.
A život v lese šiel ďalej.
Venujem všetkým, ktorí veria v opodstatnenosť pravidiel.
