Deň pred nástupom som sa mala v určenom časovom rozmedzí telefonicky informovať, či dieťa môže byť hospitalizované. Pani na ústredni ma už poznala po hlase, nakoľko som telefonovala asi pätnásťkrát. Usilovne ma prepájala niekam, kde nikto nezdvíhal, alebo bolo obsadené. Približne po hodine som sa dovolala. Pani na druhej linke ma poučila, že som mala volať už pred hodinou, a že dieťa môžu prijať. Keďže do nemocnice nechodievame, spýtala som sa, čo si treba priniesť. Odpoveďou bolo pyžamko, papučky a hygienické potreby. Nič viac netreba, dodala, keď som sa vypytovala, či to skutočne stačí.
S malou dušičkou - stále mi po rozume chodil už spomínaný článok - priviedla som svoju ratolesť okolo desiatej hodiny na oddelenie. Zvedavo sme nakúkali na chodbu, očakávajúc deti v pyžamkách a županoch. Namiesto toho sme zazreli detváky v teplákoch... Nevadí, malá mala novučičké krásne pyžamko, a išla iba na tri dni, nejako to vydrží, hovorila som si a v duchu som prvýkrát „ďakovala" panej, ktorá ma poučila, čo si treba priniesť. Krpatú som osprchovala, prezliekla do pyžamka a odviedla, kam sestrička povedala. Hneď sa jej ujala sestra, ktorá ju odvážila, odmerala jej tlak, vypísala kartu, nadiktovala som obmedzenia v strave, alergie na lieky atď...všetko prebehlo v krátkom čase a profesionálne. Moje obavy sa začali rozplývať. Sestrička nás potom poslala do herne, kde sme mali čakať, kým pripravia posteľ pre malú. V herni sa dcére venovala pani učiteľka, ktorá jej poskytla čistý zošit a pero a aj prvácke učebnice, aby mohli prebrať látku a malá nevymeškala v škole. Keby mi pani v telefóne odpovedala na moje otázky, a neodbila ma, mali by sme svoje učebnice a zošity. „Ďakovala" som jej druhýkrát. Po hodine a pol čakania na posteľ sa začal podávať obed. Spýtala som sa sestričky, či majú obed aj pre malú. Môže si dať polievku, dozvedela som sa, obed pre ňu nie je. Pochopila by som, keby sme prišli nečakane, ako súrny prípad. Ale boli sme objednaní, tak hádam aj obed by sa mohol zabezpečiť. Nakoniec malá dostala špenát s kusom mäsa a zemiakmi. Hoci som bola hladná aj ja, pri pohľade na tanier prešla chuť na jedlo nielen mojej dcére. Nehovoriac o tom, že krpatá nemôže mlieko, ktoré v špenáte evidentne bolo a o čo som aj nahlasovala pri príjme... Mlieko a jedlo s mliekom a z mlieka dostávala aj po ďalšie dni. Bolo tam dievča, ktorému nechutilo, čo mu naservírovali (ani sa nečudujem) a ono nič nezjedlo. Nezjedlo obed, ani večeru. Nikoho to nezaujímalo. Mimochodom - večera. O piatej dostali deti krajec chleba s nátierkou a slížom papriky. Nechcela by som počuť to nočné škvŕkanie v detských bruškách.
Po obede bola posteľ prichystaná. Ešteže som sa spýtala sestry, či majú deti piť. Bola som v mylnej predstave, že niekde na chodbe alebo v sesterskej izbe bude hrniec s čajom. Utekala som teda kúpiť minerálku a tretíkrát „ďakovala" pani z telefónu. Vlastne štvrtý, pretože pri pohľade na obed mi bolo jasné, že musím malej dať nejaké zásoby, nie iba ovocie.
Čo sa dialo ďalej, to mi už rozprávala dcérka. Na druhý deň skoro ráno ich zobudila sestra a poslala deti s pohárikom vycikať sa. Potom poslala krpatú, aby sa išla osprchovať. Vlasy mi aj dnes vstávajú dupkom, keď si predstavím malé ospalé uzimené decko, samo (!) v umývarke, stúpajúce zo šmykľavej vane na studené kachličky. Bez dozoru. Nečudo, že sa rozplakala. A nebolo nikoho, kto by ju utešil. Nechcem domyslieť, čo by sa stalo, keby tam spadla a nebodaj si ublížila. Ako dlho by tam ležala?
Po zákroku malá zvracala, (hltať hadičku do žalúdka jej asi nechutilo) preto nedostala jesť. Ani rohlík, piškóty, alebo suchú ryžu. Proste nič. Ani čaj. Ešteže je v nemocnici bufet a mali rohlíky aj piškóty.
Možno sa pýtate, kde bola mama. Pretože sa sama starám o dve deti, ktoré sú choré častejšie, ako by sa mi páčilo, snažím sa v zamestnaní vynechávať čo najmenej. Aj tak je to dosť často. S dovolenkou si to tiež musím poriadne premyslieť, prázdniny a rôzne udalosti sú nevyspytateľné. Preto som nezostala v nemocnici s dcérou, ale spoliehala som sa na starostlivosť sestričiek.
Byť zdravotnou sestrou nie je práca, ale poslanie. Byť dobrou sestričkou nie je len dobre si odpracovať svoje úkony. V každej zdravotnej sestre by mal byť kus človeka. V zdravotných sestrách na detských oddeleniach by mal byť aj kus matky. Verím tomu, že je to práca ťažká, náročná, neohodnotená. Lenže tie deti za to nemôžu. Ani ich rodičia.
A ešte taká maličkosť. Pre mňa ako rodiča, ktorý dával dieťa prvýkrát do nemocnice, dosť podstatná.
Keď sme išli - kedysi dávno - do tábora alebo školy v prírode, dostali sme zoznam, čo si vziať so sebou. Keby taký zoznam visel na nástenke pri ambulanciách, myslím, že mnohým rodičom a deťom by uľahčil nástup do nemocnice. No pretože nevisí, snáď niekomu pomôže ten môj:
Hygienické potreby - nezabudnite na toaletný papier, pyžamko a ešte jedno na prezlečenie, ponožky na spanie a ponožky na nosenie, domáce oblečenie, spodné prádlo, papučky, knižka, omaľovánka, farbičky, hračka alebo niečo iné na vyplnenie voľného času, ak je žiak, tak aspoň zošity; nesladená minerálka, ovocie, niečo, čo môže dieťa zjesť, ak mu nebude chutiť obed, alebo bude ešte hladné. Pre istotu mu dajte niečo zdravé a ľahko stráviteľné, aby ste mohli argumentovať zdravou výživou J
Dúfam, že nikto z vás nebude tento zoznam nikdy potrebovať.
