Raz prišiel otec Deži domov z práce (sme v rozprávke)a šiel vyzdvihnúť deti zo škôlky a zo školy (ešte stále sme v rozprávke). Tam mu ale pani učiteľka povedala, že jeho syn Lajoško tajne fajčil na WC. Otec Deži zahorel spravodlivým hnevom, doma si Lajoška posadil ku stolu a spolu s mamou Jolankou začali mu dohovárať, že fajčiť sa veru nesmie, je to nepekné, nezdravé a dvanásťroční chlapci majú na takéto veci čas (koľkokrát mám opakovať, že sme v rozprávke?).
Lajoško sa veľmi zahanbil a išiel sa hrať so súrodencami na dvor. Ešteže prišiel! Susedovie Paľko práve so sáčikom na hlave naháňal Lajoškovu sestričku Zlatku, ktorú všetci iba Arankou zvali. Aranka behala po dvore, len aby ju Paľko nelapil. Spravodlivý Lajoško potrestal susedovie Paľka, nastrčil nohu, Paľko sa potkol, spadol a Aranku už nenaháňal. Potom Lajoško spolu s Arankou zašli za pani učiteľkou, lebo sa im nepozdávalo, že Paľko nosí hlavu v sáčku. Pani učiteľka ich pozorne vypočula, zašla na sociálne oddelenie a pani zo sociálneho oddelenia zašla za Paľkovými rodičmi.
Paľkov otecko najprv zavrel do búdy zúrivého Bundáša, aby pani sociálnu pracovníčku náhodou nepohrýzol, lebo síce Bundáš nehrýzol, ale človek nikdy nevie, že? Pani sociálna pracovníčka sa pozhovárala s Paľkovými rodičmi a tí hneď pochopili. Pozháňali Paľka kdesi v stodole, zbalili mu do kufra tenisky, rifle, tričká, mikinu, uterák a hygienické potreby (stále musím pripomínať, že sme v rozprávke?). Paľko sa na nich díval chápavým pohľadom zreničiek ako makové zrnká a dal sa odviesť pani sociálnou pracovníčkou do ústavu pre liečbu drogových závislostí. Rodičia, vďační za záchranu svojho chlapca, obdarovali na druhý deň pani učiteľku i pani sociálnu pracovníčku voňavými klobáskami. A že boli šťastní, že ich chlapec dostane odbornú pomoc, hodili pár klobások aj Bundášovi (ste nečakali, že Bundáš prežil, že?).
Jedného dňa však Dežiho rodinu postihla tragédia. Prepustili ho z práce. Žiadna rasová diskriminácia, leteli všetci do jedného. Teda okrem vedenia, to zostalo, pretože hľadalo rezervy a rozpredávalo, čo sa dalo, aby mohli vyplatiť mzdy a odstupné vyleteným pracovníkom. No aj štedré odstupné sa minulo a Dežiho rodina bola na tom biedne. Chodil Deži „od Petra k Pavlovi", prosil, hľadal, na úrade sa zaregistroval, ale roboty nikde. I rozhodol sa Deži, že zájde k svojmu prastarému dedovi, ktorý kdesi na druhom konci sveta žil.
Smutný, neveselý zbalil svoju rodinu, s rodnou dedinou i krajinou sa rozlúčili, slzu vyronili a vybrali sa do ďalekého kráľovstva za prastarým dedom. Dedo ich privítal radostne, no sám nebol bohatší, ako biedny Deži. Dežiho dedo však poznal iného deda, deda Vševeda, nuž zašli za ním. A ded Vševed, keď si vypočul Dežiho trápenie, smutne potriasol hlavou i riekol: „Nuž, Deži, vidím, že ty si človek pracovitý, zostaň teda u nás, v našom kráľovstve, tu ti dáme prácu a keď máš známych či kamarátov, čo tiež prácu nájsť nemôžu, doveď ich a my sa o vás postaráme. Nenecháme vás takto sa trápiť."
Deži sklonil hlavu, spomenul na svoju chalúpku, na rodný svoj kraj, otcovizeň, na ktorej vyrastal, sťažka vzdychol a potom povedal: „Ded Vševed, tvoja ponuka je síce skvelá a lákavá, ale moje srdce je tam, v mojej domovine, a ja sa tam vrátim, lebo tam chcem spočinúť, v rodnej zemi." Zavolal však i svojim krajanom, či by oni nechceli takýto blahobyt. No oni tiež netúžili vlasť opustiť.
Videl Ded Vševed, že Deži je statočný, rovnako ako všetci jeho súkmeňovci a to sa mu zapáčilo. Nuž zdvihol telefón a zavolal kráľovi toho kráľovstva, skade Deži s rodinou prišli. Kráľ toho kráľovstva sa veľmi zahanbil i nahneval na svojich úradníkov, že mu nezvestovali, že v jeho krajine tak biedne ľudia žijú. Okamžite predal svoj majestátny koč, zrevidoval svoje paláce a za peniaze, ktoré získal, nakúpil stavebný materiál na nové domce pre Dežiho, jeho rodinu a ostatných obyvateľov osady (čítate rozprávku, len pre info).
A tí veru nelenili, popľuli do dlaní a pustili sa do stavania. Práca im šla od ruky, a tak za pár mesiacov miesto osady stála pekná malá dedinka, s milými domčekmi so splachovacími záchodmi, umývadlami, radiátormi a všetkými IS. Ženy v predzáhradke pestovali kvetiny, v záhradke poľnohospodárske plodiny, chlapi chovali kozičky, hydinu i zajačiky a ten, komu sa zvieratká okotili, daroval mláďatko tomu, čo zvieratko ešte nemal. Malé deti pásli zvieratká na (nie na smetisku, smetisko na konci dediny nebolo, ani v potoku nie, veď sme v rozprávke) zelenej paši a česali ich a aj inak ich opatrovali.
Vieska prekvitala, len jedna vec všetkých obyvateľov trápila - nemali prácu. Teda práce okolo domu bolo vždy dosť, veď udržiavať čistou a poriadok sa snažili všetci, ale bolo im nepríjemné žiť iba z rôznych dávok a podpory.
I dali hlavy dokopy, spísali rôzne žiadosti a požiadali o pôžičku. Okolité kráľovstvá im chceli darovať nejaké tie zlatky, no oni hrdo odmietli. A keď prišla pôžička, dali sa do práce. Jeden bol šikovný rezbár, iný krajčír, ďalším šla od ruky múračka a iní boli dobrí klampiari. Vystavali spoločne domček - penzión, k nemu maštaľku s kravičkou a koníkom, kurín, chlievik s prasiatkami. Zvyšné zlatky investovali do reklamy a začali s agroturistikou (toto nie je veľmi rozprávkový terminus technicus, no v čase Dobšinského tomu, čo dnes zahrňa agroturistika, hovorili lopota a miesto turistov ju robili paholci).
Ženy pracovali ako kuchárky, chyžné a starali sa i o dietky turistov, chlapi sa venovali chlapským robotám, a všetci boli milí a ústretoví. A keďže sa turistom aj sem - tam niečo stratilo, zopár detí sa spojilo do pátracej skupinky, stratené veci sa snažili nájsť a turisti si ich mohli nájsť v oddelení strát a nálezov.
O pár rokov splatili kráľovi pôžičku, dokonca predčasne, Dežiho zvolili za svojho richtára a šťastne pracovali a žili v čistote, poriadku, svornosti a vzájomnej láske, až kým nepomreli.
A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
Tak, oddýchli ste si a teraz šup - šup do roboty!
