Alica preplakala dni a noci, obviňovala sa, až kým jedného dňa pochopila, že to nikam nevedie. Začala sa zaujímať o možnosti nápravy dcérkinej tváričky. Jej deformácia bola veľmi zriedkavá a nikto s takou operáciou nemal skúsenosť. Lekári pomáhali, ako vedeli, všetci sa snažili uľahčiť Barborke a jej rodine život, ale na operáciu si nik netrúfal.
Barborka rástla, bola veľmi šikovná, veľmi milá a veľmi nadaná. Ešte pred nástupom do školy čítala detské knižky, počítala prvácke i druhácke príklady, hrala na husle i na flautu. Mala svojich kamarátov, ktorí sa s ňou hrali aj napriek nevzhľadnému výzoru. No čím bola Barborka staršia, tým menej bolo kamarátov, až zrazu nebol ani jeden a ona sa stala outisderom. Občas jej spolužiaci v škole krutosťou vlastnou deťom dali pocítiť, že je iná, posmievali sa jej a iba vďaka pani učiteľke sa táto vynikajúca žiačka nestala obeťou šikanovania.
Barborka sa uzatvárala do seba. Jej svet boli už iba knihy a najbližšia rodina. Chcela sa stať doktorkou, aby mohla pomáhať ľuďom Aby mohla zachraňovať životy. Aby mohla pomáhať ľuďom z depresií, ktoré sama poznala od začiatku do konca, od smútku až po čiernu temnotu ich hĺbky, do ktorej sa toľkokrát chcela vrhnúť.
Mama a otec neprestávali pátrať po možnostiach operácie, šetrili na ňu, ako mohli. Pri ďalších dvoch deťoch a všetkých výdavkoch to bolo síce náročné, ale dokázali našetriť pár desiatok tisíc. Nestrácali nádej na pomoc svojej milovanej dcére.
Jedného dňa zazvonil telefón a primár, ktorý sa o Barborku zaujímal od jej narodenia, oznámil, že sa našiel chirurg, ochotný operovať. Malo to iba jediný háčik - chirurg bol na druhej strane zemegule.
Dlhoročné úspory ani zďaleka nestačili na náklady spojené s cestou a s operáciou.Pracovníčka úverového oddelenia banky si dobreže nepoklepkala po čele, keď žiadali o pôžičku.
Pani Sandrika bola Alicina sesternica. Nenavštevovali sa, keď sa náhodou stretli v uliciach okresného mestečka, zo slušnosti prehodili spolu pár viet, obsah ktorých po pár krokoch zabudli. Pani Sandrika nemala manžela, ani deti. Zmyslom jej života boli psy a mačky. Presnejšie opustené psy a mačky. Od mala zbierala po meste tieto úbohé tvory, nosila ich domov, kŕmila ich a rodičov presviedčala o nutnosti poskytnúť im prístrešok a stravu. Rodičia zviera vyhodili, na druhý deň ho Sandrika priviedla späť. Sandrika vyrástla, rodičia zomreli a ona zdedila nielen dom, ale aj veľkú záhradu. Ďalším rokom na záhrade nevyrástli mrkvičky ani kapusta, ale koterce a klietky pre opustené či týrané nemé tvory. O chvíľu boli zaplnené a o ďalšiu chvíľu preplnené. Ľudia pani Sandrike nosili najdúchov, niektorí ich iba prehadzovali cez plot, neraz sa stalo, že za bránkou sa motkal celý vrh šteniatok.
Pani Sandrika sa s láskou starala o všetkých bez rozdielu. Či to bol zúrivý pes, ktorý sa besne vrhal na mreže koterca zakaždým, keď niekto prešiel okolo, beznohý kríženec, čo sa ledva vliekol a celý deň preležal skrútený v kúte, alebo kocúr, ktorý prišiel pri bitkách o obe oči, ucho a kus chvosta, alebo stará mačka, ktorá prišla aj s mladými. Našli sa tu však aj čistokrvné jedince. Ich počet stúpol vždy po Vianociach a po letných prázdninách. Občas prišla dobrá duša, ktorej sa uľútilo bezprizorného obyvateľa útulku a vzala si ho so sebou. Aj tak však obyvateľov viac pribúdalo, ako ubúdalo. Pani Sandrika preto plánovala rozšíriť kapacity útulku.
Keď Alica stlačila zvonček pri bráničke domu pani Sandriky, zo záhrady sa ozval ohlušujúci brechot. Pani Sandrika poodhrnula záclonu v okne, nazrela von. Prichádzajúca ju neprekvapila. Očakávala túto chvíľu, odkedy sa dozvedela o Barborkinom postihnutí. Pozvala Alicu dnu, ponúkla jej stoličku, kávu i nedeľnú štrúdľu. Bez slova si vypočula Alicinu prosbu. Potom vstala a vyzvala Alicu, aby ju nasledovala.
Na Alicu hľadeli desiatky párov očí. Niektoré apaticky, bez záujmu, iné šibalsky, ďalšie podozrievavo ba priam nepriateľsky. Zvieratá sa správali veselo, zvedavo, no aj zúrivo. Niekde bývalo iba jedno, inde dve či tri. Pani Sandrika zastala až vzadu, kde bolo pár klietok oddelene od ostatných. Tam sa na zemi skrúcal v kŕčoch pásikavý kocúr. V inej ňuchal cez mreže psík, ktorému deti zagumičkovali papuľku, až mu okolo nej odhnilo mäso. Na kosť vychudnutý obyvateľ ďalšej klietky čakal na ďalší prídel jedla. V lazarete boli ešte obete autonehôd, dolámané nohy, chrbtica, zvieratá trpiace rôznymi ochoreniami.
Alici prechádzal mráz po chrbte. Videla zvieratá trpiace v časti pre chorých, videla trpieť niektoré aj v časti pre zdravých. Pomyslela si na svoju dcéru. Ani antidepresíva, ktoré brala, jej nezabránili v pokuse o samovraždu. Alica myslela na poslednú návštevu na psychiatrii. Priniesla dcére dobrú správu a tá sa konečne po pár týždňoch usmiala, dokonca začala komunikovať aj s ostatnými pacientami.
Pani Sandrika ju vyrušila z myšlienok. Načrtla Alici svoju predstavu. Jej zverenci sa o seba nedokážu postarať. Nemajú ruky, nevedia hovoriť. Potrebujú mať dôstojné podmienky na život - výbeh, jedlo, teplo, strechu nad hlavou. Láskavú opateru. Pani Sandrika verila, že jej psíky pomôžu ľuďom v trápení, že budú nápomocní pri vyhľadávaní drog, že budú zachraňovať životy... A preto je treba sa o ne postarať najlepšie, ako sa dá. Pani Sandrike je veľmi ľúto, ale nemôže oferovať ani korunu z peňazí, vyhradených na obnovu útulku. Ano, chápe, že by išlo o pôžičku aj s úrokami, ale nie, nejde to. Kto iný by mohol týmto štvornožcom pomôcť, ak nie človek?
Barborkinu krehkú psychiku držala nad vodou nádej, ktorá bola na dosah ruky. Kým jej rodičia zohnali peniaze, vybavili všetko potrebné a kým Barborka odišla so znetvorenou polovicou tváre a vrátila sa s tenkou jazvou na líci, pretieklo veľa vody. Za ten čas navštívili Staroba a Choroba, sprevádzané Smrťou, útulok pani Sandriky mnohokrát. Viackrát ako záujemcovia o adopciu zvieratka.
Barborka vyštudovala, ako si predsavzala. Pred menom si písala MUDr. a mnohým ľuďom pomohla. Napriek mladému veku mala medzi ostatnými psychiatrami dobré renomé a ľudia ju vyhľadávali ako odporúčanú odborníčku. Vydala sa a tešila sa zo zdravých a krásnych detí.
Stará a chorá pani Sandrika nevládala už pomáhať tým, ktorým obetovala všetko. Sama potrebovala pomoc. Čierna temnota jej zahalila dušu, nevidela zmysel života. Geriatrička jej odporúčala psychiatra. Dala jej aj kontakt na toho najlepšieho, presnejšie na tú najlepšiu.
Hanba nedovolila pani Sandrike zdvihnúť telefón, ani zaklopať na dvere ordinácie. Opustená, stratená v depresívnych myšlienkach, čakala na koniec.
