Jednoducho vstali „hore riťou" obaja. Vadili sa pred raňajkami, škriepili sa počas nich, škriekali na seba po raňajkách, hádali sa v kúpeľni, nezhodli sa pri rozprávke a po nej si skočili do vlasov. Našla som ich klbčiť sa na dlážke v izbe. Za ich hlasový prejav by sa nemusel hanbiť ani pavián v pralese.
Keby som vedela, ako mi zdvihnú tlak, ani kávu si nespravím.
Každý si mohol vybrať kút, v ktorom chcel stáť. Len čo som vytiahla päty z izby, už boli v sebe. Tentokrát sa boj odohrával bez zvuku.
Jasné, že ma to vytočilo.
Predýchala som a vrazila do izby. Bolo mi do smiechu z ich vyjavených ksichtíkov. Každému som dala niečo robiť, v naivnej predstave, že „kto sa hrá, nehnevá". Kdeže! O chvíľu už po sebe hulákali znova.
Moje nervy sa začali podobať na vývrtku.
Rýchlo som dokončila obed, nakŕmila šarvancov a poďho spomedzi štyroch stien na šíre priestranstvo. Prihliadnuc na ich nadbytok energie vyzbrojila som ich kolobežkami. Zaberali ostošesť. Priamo oproti sebe. A potom pre zmenu do seba. Čelný náraz, bočný náraz, ťukanec, neubrzdenie a bác do brata zozadu! Každý stret okomenovaný šťavnatými výrazmi zo zvieracej ríše. Keď v rámci súboja vrazili do nejakej babky, bolo toho akurát dosť. Po pätnástich minútach kolobežkovania, či skôr vrážania do seba som zavelila čelom vzad.
Zasvrbela ma dlaň.
Hoci som mamou aj tatkom, mám iba jedny nervy. A tie už boli riadne napnuté. Najradšej by som im natrieskala na zadok. To je však už krajné riešenie; naplácať decku, ktoré sa nemôže brániť. Vymôcť si silou poslušnosť, keď ten druhý je bezbranný...túto výchovnú metódu neuznávam a nepraktikujem. Ani hulákanie, vždy ma potom rozbolel žalúdok, a ich tiež.
Za" trest" sme išli na nákup.
Pešo. Do Tesca je to asi 20 minút, cez víkend rýchlejšie ako električkou. Nechcite vedieť, ako prebiehala tá cesta. Krava, koza, somár, debil, idot, idiotka, hlupaňa, pako...vymieňali si tituly. Jeden išiel po mojej pravej strane, druhý po ľavej. Za mojim chrbtom sa kopali alebo štípali. Zopár okoloidúcich sa obzrelo. Dáka pani poznamenala „ako cigáni", pričom nezabudla hodiť po mne pohoršený pohľad a pokrútiť hlavou.
Povedané slovami básnika - vzkypela vo mne žlč. (asi si dám vyoperovať žlčník)
Zabočili sme do nejakého dvora a veľmi jasne im vysvetlila, že mám toho po krk. Že ak okamžite nezmenia svoje správanie, darujem ich bezdomovcovi, čo stojí pred Tescom. Samozrejme, že som to nemyslela vážne. Pozreli na mňa, na seba a rozosmiali sa.
Rehlili sa po zvyšnú časť cesty, rehúňali sa v obchode, lietali medzi regálmi, sem - tam niečo zhodili, kým ja som sa snažila nájsť im tričká a kraťase ich veľkosti, vbehli do hračiek, vytiahli pištolku a meč a naháňali sa, šermujúc a strieľajúc nielen po sebe, ale aj po iných kupujúcich. Dokonca prebrali aj predavačky z ich obvyklej letargie a jedna ma upozornila, aby som ich skrotila.
Moja babka hovorí „nasratý jak brigadír", a to presne charakterizuje stav, v akom som sa nachádzala, kým som zháňala decká. Kútikom oka som zazrela dáku ženskú, čo tam stála a pozorovala celé dianie. Už som iba čakala, kedy prehodí niečo v zmysle „nevychované decká", „matka nerváčka", „nevie ich zvládať" a pod. A ešte viac ma vytáčalo, že tá žena sa málinko usmievala. Vysmieva sa mi?!
Konečne som dolapila potomstvo a postavila ich do pozoru. Snažila som sa pritom vyzerať čo najpokojnejšie, ale bolo vidieť, že mám toho práve dosť. A aj som im povedala! Krpci krpatí, nevedia sa správať, človeka môže aj šlak trafiť, a oni nebudú normálni! Alebo sa vadia, alebo mlátia, alebo lietajú kade - tade, ale poslúchať ani za svet! Čo som komu spravila, že musím mať také besné decká?!
Neviem prečo som v tej chvíli pozrela na tú paniu, možno som hľadala nejakú podporu. Neviem.
Často si spomeniem na to, čo sa dialo potom. Hlavne vtedy, keď sú diví.
Tá pani sa pousmiala trochu viac, ale akosi zvláštne, tak smutne, a spravila krok nabok.
Najradšej by som sa od hanby prepadla.
Za chrbtom smutnej panej stál kočík, veľká bugina, v ktorej ležal chlapec asi vo veku môjho syna. Bledý, chudý, s veľkou hlavou, vykrútenými nohami a rukami. Vyvrátené oči, otvorené ústa, sliny.
Mať divoké deti je obrovským šťastím. Som šťastná, že ja také mám.
