Z králika bol šampión, pribudla králičica, mladé. Michal mal zásadu - polovicu peňazí odložil, polovicu investoval. Bol šikovný, pohľadný, dobrosrdečný, nečudo, že dievčatá mali oňho záujem. Mohol si vyberať, a aj si vybral. Najkrajšiu z krásnych. Najhoršiu zo zlých.
Všetci ho odhovárali, no Michal si nedal povedať. Zaslepený láskou odpúšťal Milene jej občasné „pošmyknutia" s iným na zábave v miestnom kultúrnom dome, obdarúval ju darčekmi, nosil jej kvety, až kým Milenu neobmäkčil. Nevedno, či ju presvedčil veľký dom, ktorý Michal počas ich chodenia postavil, alebo to, že jej pod srdcom začal klíčiť nový život, alebo či Michala skutočne ľúbila tak veľmi, ako tvrdila.
Šťastný Michal si svoju krásnu mladú ženu preniesol cez prah novotou voňajúceho domu. Darilo sa im. Milena bola pri deťoch, postupne sa jej pod nohami motali štyri ratolesti. Michal pracoval v JRD, choval svoje milované králiky, koňa, kravu, a že bol šikovný a vyznal sa, vypracoval sa na podpredsedu miestneho JRD a predsedu Okresného zväzu chovateľov králikov. Naďalej sa držal svojej zásady - šetril a investoval. Popri všetkých povinnostiach si našiel aj čas pre svojich najbližších. Chlapcov zaúčal do chlapských robôt, dievčatá citlivo zasväcoval do chovu domácich miláčikov. Manžel a otec na pohľadanie. Mladá rodinka by žila šťastne až kým by nepomreli. Keby...
Keby Milena vedela prestať so známosťami. V dedine sa o nej šepkalo, že má bielu pečienku. Príležitostí mala dosť, aj po štyroch pôrodoch bola stále pekná a žiadúca. A najmä povoľná. Chlapi to vedeli, preto keď niektorý dostal chuť, Milena ho prijala nielen do svojej náruče. Z celej dediny iba Michal o ničom nevedel. Zaslepený láskou k Milene a svojej rodine nepočúval slová, ktorými ľudia sem - tam naznačovali, že Michal nie je zďaleka jediným mužom svojej ženy.
Deti dospievali, Milena starla a frekvencie návštev v jej posteli sa znižovali. Reči, pravda, neprestávali.
Keď sa jedného sychravého novembrového večera rozštrngali na námestí neďalekej Bratislavy kľúče, Michal, vidiac dobrú vec, sadol do auta a pridal sa k zvoniacim. Netušil, že začiatok novej éry je začiatkom jeho konca.
O pár mesiacov sa celý Michalov život obrátil naruby. Akýsi mladý frkan, čo v živote nezažil pocit radosti z klíčiacich ozimín a spokojnosti z dobrej žatvy, čo nerozoznal jalovicu od kravy, taký, ktorý nevedel, aký je rozdiel medzi melasou a hnojom, čo nerozmrvil medzi prstami voňavú hrudu ornice, tento človek sa stal predsedom miestneho JRD. Na druhý deň nebolo pre Michala, zrazu bývalého podpredsedu, ani len miesto nočného vartáša. Vraj - komunistov tu nechceme. Michal bol zmätený. Bol v Strane, to áno, ale iba do takej miery, aby neboli problémy. Aby mohol pracovať a jeho deti študovať. Chcel zabezpečiť rodinu, a ako sa hovorí - kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Veď celá dedina tak bola.
Michal siahol prvýkrát na svoje úspory. Chvíľu rozmýšľal a potom začal podnikať. Bol prvým podnikateľom v obci.
Lenže - nezmenila sa doba, ale aj ľudia. Kým predtým si susedia pomáhali, teraz si závideli ešte aj nos medzi očami. Zrazu si o výčinoch Michalovej ženy, aj o tých dávno prachom zapadnutých, nešepkali, ale hovorili o nich riadne nahlas, a najhlasnejšie, keď bol Michal blízko. Po dlhých rokoch všetko vyšlo na povrch.
Na Michala to doľahlo ťažšie, ako keď mu králičí mor zničil celý chov šampiónov. Prvýkrát išiel do krčmy a vyšiel z nej až nadránom. S plačom sa Mileny márne pýtal, prečo? Odpovede sa nedočkal. Chodil ako bez duše. Nevedel pochopiť, prečo to robila, keď on ju zahŕňal láskou a starostlivosťou. Všetko, čo robil, robil pre ňu a pre deti. Zrazu začal pochybovať o zmysle života. Občas, keď prišiel z krčmy, kde hľadal únik pred chmúrnymi myšlienkami, vyšiel hore na strechu, sadol si za komín a s nostalgiou spomínal na šťastné časy dávno minulé.
Milena ho síce sklamala, našťastie mal ešte deti. Miloval ich nadovšetko, no srdcu najbližšia mu bola Renátka. Od malička sa zaujímala o zvieratá, mame doma rada pomáhala, v škole sa dobre učila, pekne spievala, tancovala, stále bola veselá, v očiach jej žiarili nezbedné plamienky. Chystala sa na vysokú. Mala už aj priateľa, ale svadbu neplánovali, hoci Michal by už rád videl vnúčatá behať po dvore.
Sedel opretý o komín a snažil sa nemyslieť na rany, ktoré mu osud uštedroval. Úspory sa míňali, odberatelia meškali s platbami, párkrát mu vypli elektriku, lebo nestíhal uhradiť faktúry, nečakaný mráz mu zničil takmer všetky gladioly, paprikové planty napadla nejaká pliaga a to, čo vzišlo, zničil za štvrť hodinu ľadovec ako pingopongové loptičky. Michal na streche čoraz častejšie myslel na to, že by stačil jeden krok do prázdna, a bolo by po starostiach.
Ešteže tu bola Renátka. Potešila ho dvojnásobne - vzali ju na školu a o niekoľko týždňov oznámila, že je tehotná. Michal bol jediný, kto sa z toho tešil. Renáta s Milenou hovorili o potrate, a to on nechcel dopustiť. V novovzniknutom živote videl zmysel svojho.
Reči o potrate časom utíchli a Michal sa kŕmil predstavami o bacuľatom drobčekovi, behajúcom po dvore a naháňajúcom sliepky. Pomôže Renátke, aby si aj školu dokončila.
Koniec zdanlivej pohody spravila zavýjajúca sanitka, ktorá prišla po Renátu. Museli ju zavolať, pretože Renáta začala silno krvácať. Michal ju podopieral, čo najjemnejšiu ju usadil do sanitky a utešoval, aby sa nebála, že bábätko bude určite v poriadku. Snažil sa skryť slzy a veriť tomu, čo povedal dcére. Renáta naňho akosi zvláštne pozrela a dvere sanitky sa zavreli.
Michal sa prvýkrát v živote začal modliť. O hodinu volal do nemocnice. Nechápal, čo mu lekár hovorí. Aké postaborčné komplikácie? Nervózny kričal do slúchadla, nech s ním lekár hovorí zrozumiteľne. Keď počul vysvetlenie, pochopil, avšak nedokázal tomu uveriť. Utekal za Milenou, chytil ju za plecia a triasol ňou: „Aký potrat?! Za mojim chrbtom! Prečo si to dopustila?! Vedeli ste, ako sa teším na vnúča! Ako ste mi to mohli spraviť??!!" Milena sa mu vytrhla a strach o dcéru sa premenil na zúrivosť. „Ty nemáš o Renátinom živote čo rozhodovať! Aké vnúča? To si naozaj taký somár, že si si za celé tie roky nevšimol jej čierne oči a snedú pokožku? To si naozaj taký slepý idiot, že si myslíš, že Renáta je tvoja?!"
Len čo to vyslovila, oľutovala slová, ktoré sa Michalovi zavŕtali priamo do srdca. Jediný, kto má také oči a pokožku ako jeho Renátka je Deži Lakatoš. Takže Renátka, jeho najmilšie dieťa, nie je jeho? Michalovi sa zrútil celý vesmír. V ušiach mu hučalo, zatmelo sa mu pred očami a ako v tranze vyšiel na dvor.
Pochytal sliepky a s neprítomným pohľadom im jednej po druhej vykrútil krky. Ako bez duše otvoril klietky so svojimi miláčikmi králikmi a rad za radom im úderom hrany pevnej ruky zlomil väzy. Kopu mŕtvoliek na zemi zavŕšili telíčka nádejných víťazov. Potom vzal zakáľaciu pištoľ a z maštale sa ozvali dva výstrely. Vyšiel od zabitej kravy i koňa a so skleným pohľadom sa vyšplhal po rebríku na strechu. Nepočul Milenine zúfalé prosby. Pozrel dolu na dvor, kde už nebolo ničoho, čo by ho tu držalo.
Alebo žeby predsa?
Niekto odpratal mŕtve telá zvierat a po dvore sa tmolila malá postavička, bacuľaté dieťatko, vnúčatko, ktoré si vysníval. Zodvihlo hlávku, zasmialo sa na Michala a vystrelo k nemu rúčky.
Michal sa usmial a vykročil mu v ústrety.
Pre M.
