Pamätám si, kedy som sa prvýkrát bála. Mama ma odviedla do škôlky . Videla som ju, ako sa v škôlkarskej predsieni obúva a ja som plakala. Bála som sa, že sa nevráti, hoci som vedela, že si pre mňa určite príde.
Potom som sa bála, keď som domov nosila zlé známky či poznámky, keď som chodila poza školu, nenaučila sa a z iných so školou súvisiacich dôvodov. Ďalšia etapa nastala, keď naši išli na rodičko... Sama som si to zapríčinila; kto si čo navaril, nech si aj zje a tak som sa hubovej polievky nachlípala dosýta.
Bála som sa tým viac, čím som bola staršia.
Bála som sa, keď sa moja malá sestra išla pozerať na kajaky na jazero a dlho sa nevracala. Bála som sa odísť ju hľadať, aby sa rodičia nebáli aj o mňa. A bála som sa aj za ňu, lebo s neskorým príchodom pochvala nesúvisela.
Veľmi dobre si pamätám, ako sa moja mama o mňa bála. Vtedy som celkom nechápala, prečo mám byť z diskotéky doma o pol desiatej. Dodnes ju vidím, ako stojí na balkóne a čaká, kým sa vrátim. Prečo ma len s ťažkým srdcom púšťa na stanovačku s priateľom (ej, tam bolo skutočne veľa nástrah rôzneho charakteru!). Dospievanie je naozaj krutý vek, všetky obavy mojich rodičov o svoje dieťa som si pretransformovala na dirigovanie, obmedzovanie a stráženie.
A bála som sa - nesmejte sa, prosím - mimozemšťanov a duchov. Strašne. Že ma tí mimozemšťania unesú a po mne nezostane ani pamiatka. V tom čase bol UFOboom, tak sa prosím nečudujte. Dokonca vychádzal časopis - veľmi populárny - (názov som zabudla) pojednávajúci o rôznych paranormálnych javoch (napr. zjedla ju pleseň v chladničke, jedli veľa brokolice a narodili sa im zelené deti, išli autom a zrazu zmizli...) No a potom aby sa jeden naivný človiečik nebál! Po zhliadnutí Nočnej mory z ElmStreet som sa bála aj chodiť domov po zotmení a odvtedy už horory nepozerám.
Neviem, či som nebola od strachu posr. viac ako moje bábätko, keď môj drahý lietal po činžiaku a obháňal rómskych spoluobčanov, ktorí v strachu zvonili pri dverách a prosili „Teta, chyťte si ho" a potom zaklopali policajti...tí čo ma poznajú vedia, že u mňa sa nesmie klopať, lebo reagujem prinajmenšom nepríjemne, nakoľko sa toho zvuku vždy zľaknem tak, že neviem, či mi srdce vyskočilo do podprdy alebo zoskočilo do gatí.
Keď už sme pri tom skákaní...strach má aj príjemnú podobu. Z adrenalínových športov som stihla vyskúšať iba bungeejumping, a ten pocit, keď máte miesto krviniek adrenalín, je neopísateľný. Viac z týchto zábaviek som si vyskúšať nestihla, lebo odkedy mám deti bojím sa, že sa mi niečo pri kratochvíľach tohto druhu stane.
Čo sa stane som sa bála, aj keď za mnou v slabo osvetlenej uličke kráčal dáky pán a zrazu ma chytil za plece a ťahal preč. Ešteže pršalo a mala som dáždnik. Veru, niekedy strach dodá človeku toľko odvahy, že aj mladé dievča sa pustí mlátiť dáždnikom chlapíka v najlepšom veku a s najhoršími úmyslami.
Zo všetkých tých strachov však ani jeden nesiahal tomu deväťmesačnému ani po päty. Popri radostnom očakávaní vždy niekde vzadu bola obava, či bude všetko v poriadku. Veď aj brokolicu som si občas dala...
Keď sa bábo narodilo a pán doktor povedal, že je v poriadku, mohol byť vlastne koniec týmto obavám... a vtedy som sa ešte len začala báť! Začala, a už sa neprestanem. Sestrička kľudne mohla povedať „Máte krásne bábätko a ste odsúdená na večné obavy".
Ako sa to drží? Bude zdravé? Neutopím ho? Nechytím ho zle? Pozor na hlavičku, pozor na nožičky, na ručičky...Dýcha? Odgrglo si? Prečo stále plače?! Je zdravé? Nespadne? Tú ranu bude treba aj šiť? Nepohryzne ho ten pes znova? Ako si zvykne v škôlke, v škole, aby ho nešikanovali, či bude mať dobrú učiteľku. Ako dopadne operácia. Či sa nedá zlákať na krivé chodníčky. Či sa dobre ožení a vydá. Či budú mať zdravé deti...A pri všetkých starostiach obava najväčšia - len aby sa im niečo nestalo. Úzkosti mám doživotne zaručené.
Sú prázdniny a pozerám, koľko detí je na ihrisku bez rodičov. Mladších ako moje. Prejdú kus mesta, kým sa dostanú za kamarátmi a zase domov k rodičom. Viem, že takto mojich samostatnosti nenaučím, ale cez mesto ich samotných na ihrisko zatiaľ nepustím. Nerada by som ich fotky vídala v Tescu na tabuli Unicef-u a rozmýšľala, či ešte žijú a či ich srdiečka nebijú už v telách iných detí.
Ako veľa žien v podobnej situácii i ja sa bojím, či moje deti neprejdú do iných rúk, veď peniaze hýbu nielen svetom, ale najmä ľuďmi.
Bojím sa zákernosti a ľudskej hlúposti. S tým sa nedá bojovať.
Zo strachu odvraciam zrak a zrýchľujem krok, keď vidím, že sa niekde pácha násilie a mohlo by sa ujsť aj mne. Možno som zbabelá, ale mňa mojim deťom nikto nenahradí, ani moje deti mne.
A bojím sa aj smrti. Zrazu nečakane odišiel človek, ktorého som veľmi milovala a odvtedy mám strašný strach, že odíde niekto ďalší a bojím sa cestovať autom.
Bojím sa, že zomriem a ostanú tu tí, ktorých milujem, ti, ktorí milujú mňa a ktorým budem chýbať do konca života. Mám strach, že zomrú tí, ktorí milujú mňa a ktorých milujem ja, tí, ktorí mi budú chýbať až kým sa nepoberiem za nimi.
Strach je svinstvo. Spúta človeku ruky, zapchá mu ústa, zahmlí oči, zatemní myseľ. Dá sa naučiť ho ovládať a skrývať, pokiaľ sa týka nás samotných.
Keď však máme strach o najbližších, aj to najtvrdšie srdce zamiera a aj tí najodvážnejší majú v očiach slzy.
