Utekala, kým nevbehla do náručia Milanovi. Milan bol nesmelý a Gaba sa mu páčila aj s kilami navyše. Prvé rande, prvý bozk, prvé neohrabané milovanie...a prvý mesiac „to" Gaba nedostala. Ani druhý. Milan len bezradne prešľapoval na mieste a krčil plecami. „Tak budeme bývať v dome po mojej babke, nájdem si robotu, nejako bude." „Ale veď je to tak ďaleko!", kričala naňho Gaba. Milan opäť pokrčil ramenami. V noci Gaba zbalila tašku a ako mnohokrát predtým - ušla z domu.
Prirodzená autorita Gabinho otca na ňu neplatila, ale na Milana našťastie ano. Stačil párminútový telefonát a Gabini rodičia cestovali za mladými.
Mama to zbadala hneď. Pre otca bolo Gabino tehotenstvo poslednou kvapkou. Najprv Gabe spakruky vyťal riadnu otcovskú, až ju to posadilo, a potom si zlosť vybil na schátranom chlieve za domom po Milanovej starej mame.
Rodičia použili najplatnejší argument - peniaze. Alebo Gaba dokončí školu, alebo nebudú dotácie. Gabe neostávalo iné, iba vybaviť si individuálny študijný plán a chodiť na skúšky. Jej tehotenstvo bolo vidieť až v posledných mesiacoch, keďže bábätko si hovelo doslova vo vankúšikoch. Mäkkučkých tukových vankúšikoch, ktoré sa Milanovi tak páčili!
Gaba skončila školu a porodila zdravé dievčatko.
Kým sa počas nočného kojenia snažila udržať otvorené oči, jej rovesníčky blýskali rozšírenými zrenicami po chalanoch na diskotéke. V parku na prechádzke s kočíkom míňala páriky mladých ako ona, držiace sa za ruky. Kým ona varila obedy a večere pre Milana a rozmýšľala, ako vyjsť s peniazmi, jej kamarátky sedeli v McDonalds a rozmýšľali, kam ešte pôjdu. Zatiaľčo Gaba ležala v horúčke so zapáleným prsníkom, dievčatá v jej veku sa vyhrievali v slnečných lúčoch na brehu jazera. Kým ona žehlila košieľky, dupačky a Milanove montérky, baby ako ona vyberali v obchodoch tričká a opasky. Kým Gaba po sotva dvojhodinovom spánku ráno vstávala, jej rovesníčky sa sladko prevaľovali na druhý bok, snívajúc sny skorodospelých dievčat.
Gaba bola frustrovaná, sklamaná, nahnevaná. Ďaleko od rodičov jej nemal kto pomôcť, nemal kto poradiť, postrážiť dieťa, aby si ona mohla oddýchnuť. Milan bol stále v práci alebo na fuške, lebo hoci rodičia pomáhali, ako mohli, peňazí nebolo nikdy dosť. Najviac zhltol starý dom, stále bolo na ňom čo opravovať.
Jedného dňa sedela na posteli, hľadela na malé večne škriekajúce stvorenie, lačne sajúce mlieko z jej prsníka, pozerala na kopu špinavej bielizne v kúte izby, na ďalšiu kopu nevyžehleného prádla na žehliacej doske v druhom kúte, na staromódny kočík, otlčenú skriňu, na svoje po pôrode ešte objemnejšie telo, do krvi ohryzené nehty, dlhé mastné vlasy.
A vtedy si prvýkrát pomyslela: „Posrala si to, Gaba." Tá veta sa jej zahniezdila v mozgu a nie a nie ju odtiaľ dostať. Bola tam vo dne, v noci, a len čo si Gaba uvedomila, že myšlienka na chvíľu zmizla, opäť tam bola. V hodine dvanástej, keď si už myslela, že sa zblázni, prišli na návštevu rodičia. Otec kočíkal malú, mama vygruntovala dom a Gaba sa konečne vyspala.
Hoci sa všetci tvárili šťastne, Gaba vedela, že sú smutní. Nikto jej nič nepovedal, ale ona vedela...myšlienka v hlave jej to stále pripomínala.
Mávajúc odchádzajúcim rodičom si sľúbila, že už nikdy sa nepoddá a ukáže im, že dokáže byť dobrá dcéra, žena, mama. Musí im splatiť dlh. Morálny dlh.
Vtedy ešte nevedela, že zanedlho bude sedieť na studených kúpeľňových kachličkách, plakať a v ruke držať tehotenský test s dvoma čiarkami.
Potrat? Veď to je takmer celý ich mesačný príjem! A tá hanba! Horúca voda vo vani a litre červeného vína však nezabrali. TO ostávalo dnu. A Gabu opäť ovládla jediná neodbytná myšlienka: „Posrala si to, Gaba. Opäť si to posrala."
Keď jej bolo jasné, že sa TOHO nezbaví, rozmýšľala, čo ďalej. Spoliehala sa na svoje tvary, že si vďaka nim nikto nič nevšimne. Ísť k lekárovi? Vylúčené! Gaba rozmýšľala, kombinovala, no na nič neprišla. Celé jej myslenie sa sústredilo iba na to, že opäť zlyhala, sklamala, aj samu seba.
V čase, keď si iné budúce mamičky chystajú tašku do pôrodnice a pohládzajú vypuklé bruchá, Gabe všetci známi čoraz častejšie vraveli „Nežer, cica!". V poslednom čase naozaj veľmi pribrala. Z čoho, to vedela iba Gaba. A jedného dňa, z ničoho nič, vzala si doklady a sadla na vlak.. Malá bola doma s Milanom. Nikomu nič nepovedala. Gaba jednoducho opäť ušla.
Išla iba tak, naverímboha, do veľkého mesta. Nepoznala príčinu paniky, ktorá ju zrazu zachvátila. Išla, kam ju oči viedli, a keď jej zrazu odtiekla voda, sadla si na zem v parku a roztrasená čakala, čo bude ďalej. Rukami si objímala nohy, drkotala zubami, knísala sa dopredu a dozadu.
So vzrastajúcimi bolesťami v nej narastal i hnev. Hnev na seba samu, ktorý preniesla na drobca, tlačiaceho sa na svet. A vtedy, v okamihu zrodu nového života, Gaba našla riešenie, ktoré hľadala deväť mesiacov. O jej tajomstve predsa nikto nevie! A nikto vedieť nebude!!
Vzala malé telíčko a bez toho, aby mu venovala aspoň jeden pohľad, zabalila ho do svetra a položila pod krík.
Okolo práve išiel vychudnutý pes. Zastal, zavetril...ten pach cítil prvýkrát, napriek tomu mu bol dôverne známy. Informácie o ňom si niesol v génoch ešte od praotca vlka. ...
Gaba chcela bežať, ale nevládala. Vysilená sa šuchtala pomaly neznámymi ulicami a myslela na to, čo spravila. Zrazu sa obrátila a najrýchlejšie, ako vo svojom stave dokázala, vracala sa späť. Snáď ešte žije!? Snáď ten pes... Zamdlela.
Tvrdý pohľad záchranára hovoril za všetko. Šepkala. „Prosím, prosím...choďte...tam bude, musí tam byť...tam leží..."
Nenašli ani sveter, ani telíčko. Ani ten pes tam už nebol.
V neďalekej nemocnici ležal podchladený novorodenec, ktorého priniesol zapáchajúci bezdomovec s chudým psom.
