Doktor povedal, že ak by tento kozmetický defekt robil problémy, najmä psychického charakteru, od šiestich rokov ho môžu zoperovať.
Často som sa na to uško pozerala, premýšľajúc, ako ona zareaguje, keď zistí, že má jedno iné ako druhé. Ako druhí. Mala som aj obavy. Čo ak sa bude hanbiť a bude mať z toho komplexy?
Roky plynuli, na uško som si zvykla a malá mu nevenovala pozornosť.
Pred pár dňami stála pred zrkadlom a česala si dlhé vlasy. „Mámí? Ja mám jedno uško krivéé?" Chvíľa, ktorej som sa obávala. „No, ano, miláčik. Od narodenia. Ešte keď si bola v brušku ti tak narástlo." Naťahovala uško, obzerala si ho mlčky, vzala druhé zrkadlo, aby ho lepšie videla. „Mami, a to nikto nemá také ako ja?" „Možno má, ale neviem o ňom." Opäť si mlčky prezerala trochu zdeformované uško. „Mami, a ono je menšie ako druhé, že? Nezdá sa mi to, že nie?" „Nie, nezdá sa ti to, je trochu menšie. Ale, zlatíčko, dá sa to operovať. A veľmi to nebolí, iba trošíčku. Ujo doktor hovoril, že keď budeš mať šesť rokov, potom môžu uško napraviť, tak už by to šlo". Opäť chvíľa ticha. Malá si zopla vlasy do vrkoča.
„Mami, a načo by sme to mali meniť? Veď keď ma bude mať niekto naozaj rád, tak mu nebude vadiť, že mám iné uši. A keď mu to bude vadiť, budem aspoň vedieť, že ma neľúbi naozaj."
