Pozerám si tak minule nejakú publicistickú reláciu, a tam si deti skáču po chrbtoch, kopú do seba, bijú sa...až mi zimomriavky po chrbte skákali. Ej, ale či ma potešilo, keď to naša budúcnosť národa hneď aj objasnila, že veru sa nemusíme báť, to oni sa iba tak hrajú! Skutočne mi veľký kameň padol zo srdca. Som rada, že to bola iba hra, lebo ináč, poviem vám, vyzeralo to nebezpečne, aj keď mali na sebe sveter pod tričkom, aby ich to nebolelo. Som rada, že sú takí pevní a odolní, títo mladíci, lebo keby mne skočil niekto na chrbát, mohla by som mať aj štyri pulovre a dva kožuchy, nebolo by mi všetko jedno. Určite z nich vyrastú priebojní jedinci, ktorí sa v živote nestratia, a budú vedieť, kde kedy a po kom skočiť. Pardon, po čom skočiť.
A ďalší, neviem, či pod vplyvom výuky dejín, časť inkvizícia, podpálili mačku. Možno si mysleli, že je to čarodejnica. Veď boli takí mladučkí, hlúpučkí, čo môžu také deti vedieť o zápalkách a horľavinách? A koho by to napadlo, že živý tvor bude horieť?
Takisto ako nikoho nemohlo napadnúť, že tá žiačka, ktorú vyzliekli a obchytkávali, a túto veľkú srandu nahrali na mobil, sa doma obesí. Asi mala malý zmysel pre humor, veď ostatní sa na tom dobre zabávali. Taký malý kanadský žartík, a ona to vzala tak osobne!
Ale dosť bolo irónie, aj tak už vidím, ako mnohí krútia hlavami a padá im sánka, že sa zastávam tých výrastkov, z ktorých asi nevyrastú ochrancovia zvierat alebo humanitárni pracovníci. Vynára sa otázka - kto je zodpovedný za takéto správanie? A hneď tu máme aj odpoveď. Nie, ani spoločnosť, ani škola, ani kamaráti, dokonca ani samotné deti, z ktorých nemnohé už v tom veku veselo vyhulujú za školou, grcajú z opice a preťahujú povoľné kamarátky. Za to všetko môžu rodičia.
A tak sa pýtam - čo robia rodičia? Ako je to možné, že sú od rána do večera v práci? Prečo si nenájdu prácu na skrátený úväzok, aby mohli byť so svojimi deťmi čo najdlhšie? Lipnú na hmotných statkoch, na peniazoch, a preto sú v práci čo najdlhšie, aby zarobili čo najviac, aby ich nevyhodili, aby mali nadčasy atď. Nie je pravou príčinou nechuť tráviť čas so svojimi deťmi? Veď peniaze nie sú všetko! Aj deti peniaze kazia. Dostávajú veľké vreckové, za ktoré si kúpia cigarety, alkohol, prípadne prezervatívy...potom sú skazení. Kúpte svojim deťom, čo potrebujú, a nedávajte im peniaze! Dôležitá je vzájomná láska, porozumenie, kontakt s blízkymi! A hlavne matky - rozvedú sa, bijú sa ako dračice, len aby im deti ostali, a potom ich nedokážu vychovávať! Vyhlásia, že sú samoživiteľky, a preto musia chodiť do práce, ale to už nekričia, že im pekne pribúdajú peniaze z alimentov. Chceli to tak, tak nech sa starajú, držia hubu a krok! Také dieťa, keď to vidí, je mu jasné, že stačí zo seba robiť chudáka a už sa naňho pozerajú inak. Je toto dobrá výchovná metóda?
Nevraviac o tom, že aby mnohí nemuseli byť so svojimi potomkami, a ísť s nimi napríklad do prírody na výlet, pod zástierkou stále viac sa rozširujúcich požiadaviek na vzdelanie sa prihlásia na vysokú školu. Z takého pokrytectva mi je až zle! Načo idú študovať, keď majú deti! A deti sú prvoradé!
Samozrejme, také dieťa je ukrátené o prítomnosť rodiča, a robí si, čo sa mu vidí vhodné. Ako má rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé, keď rodič, ktorý by mal byť pri ňom, trávi väčšinu dňa v práci, a v horších prípadoch aj vzdelávaním sa? Takýto nezodpovedný prístup k hodnotám potom vedie aj k skazenosti detí. Rodičia alibisticky nakúpia detvákom mobily, aby ich mali pod kontrolou, a potom im volajú, a rušia ich pri štúdiu. A čo, taký mobil? Veď ten rodič nevidí, kde dieťa je. Neraz som začula v autobuse, že „už som doma", alebo „idem na krúžok", a s fľaškou v ruke s partiou kamarátov sa hlučne zabávali. Keby detičky nemali mobil, nenakrúcali by si divé scénky. Mobil ich kazí! Zavolať, skontrolovať, dušu mať na mieste, to tým rodičom stačí. Namiesto toho, aby v rámci napr. obedovej prestávky vyzdvihli potomka zo školy a odviedli ho na krúžok, aby mali istotu, že tam príde v poriadku, oni mu iba zavolajú.
Poniektorí sú takí leniví, nezodpovední, že si najímajú opatrovateľky a nechávajú svoje deti po škole v prítomnosti cudzích ľudí! Tak toto je už vrchol! Aj tu by som odporúčala nájsť si radšej vhodnejšie zamestnanie, a nie zverovať výchovu do cudzích rúk.
Je ešte jedna vec, na ktorú sa rodičia radi vyhovárajú. Kamaráti. No, milí rodičia, treba si overiť, s kým sa vaše deti stretávajú, prípadne navštíviť ich rodičov, a v prípade, že takíto kamaráti nie sú vyhovujúci, jednoducho ich treba dieťaťu zakázať. A vysvetliť, že skutočne naňho dobre nevplývajú.
Vychovať z dieťaťa dobrého občana je cesta neľahká, kľukatá a namáhavá. Ale s láskou to ide. Len netreba byť sebecký a prispôsobiť sa požiadavkám nového života.
A ešte jeden príklad z praxe:
Idem si tak po chodníčku, za mnou tlupa vandalov zlomila stromček, samozrejme - obrovský rehot, okorenený vulgarizmami. Na chodníku ma chceli predbehnúť, jeden do mňa drgol, ďalší takmer opľul a ten tretí, ktorý ma poslal do p-, sa obzrel a spoznala som v ňom syna mojej známej. Toho chlapca sme všetci považovali za vzor slušnosti, na návšteve obsluhoval hostí, bol milý, inteligentný, rodičom pomáhal so všetkým...Zbadal ma, a hovorí: „No do riti, teta, len to nepovedzte našim."
