že chudá kolegyňa je ešte chudšia a futruje a futruje a ja som len na zelenine a vode a tie kilá nie a nie dolu. A ďalšia vie spievať. Ja mám zákaz, nespievam si ani sama pre seba, radšej.
A nielen ju by som nevidela. Odvšadiaľ pozerajú pekné, krásne a bohaté ženské. Aj v telke. No ako mám nevidieť a nezávidiť, keď jeden deň má tá moderátorka vlasy krátke, účes ála ošťatá slama farby storočného pôvodne sivého kresla mojej prababky, vačky pod očami a vrásky od nosa ku kútikom úst, a o týždeň aha ju, krasavicu! Vlasiská krásne husté, po vráskach ani chýru a pleť žiarivá, až musím pozerať televízor cez slnečné okuliare.
Alebo suseda, taká sivá myš to bola, dodnes mi je záhadou akým spôsobom sa jej podarilo zbaliť fešáka s veľkým autom, ešte väčším kontom a obrovským, ehm, srdcom. Zo sivej myši je zrazu pomocou malej korekčnej úpravy kočka, každý mesiac je u kaderníčky, kozmetičky, pedikérky, navlečená vždy v najmodernejších handrách a botičkách, momentálne dohneda opálená z dovolenky niekde v tých domčúrikoch na mori, neskutočné fotky ktorých sa šíria mailami, až ich nestíham mazať, a teraz pôjdu si oddýchnuť „iba" niekam na grécke ostrovy. Samozrejme, že ona to neplatí. Ona sa stará o domácnosť, jeho žalúdok a ... teplo rodinného krbu.
Iná kolegyňa. Chodiaca encyklopédia pracovných postupov. Čokoľvek, úplne hocičo sa jej môžete spýtať. Na všetko vie odpovedať. Aj na tú najhovadskejšiu technickú somarinu. A nie je to nejaká odkundeska, čo džgá do seba procedúry a postupy. Milá, spoločenská, v kolektíve obľúbená. Tu by malo skôr platiť, že závisť je hluchá, lebo jej závidím skôr sluchom, ako okom.
Keď už sme pri tom sluchu...ide ma rozhodiť od závisti, keď počujem tých multilingválnych (uf!) krpcov na detskom ihrisku! Ledva to chodí, ale mame plače po slovensky, tatkovi džavoce anglicky a keď sa ešte s kamošom z vedľajšej buginy začne po španielsky vadiť o formičky, tak radšej schovám slovníček s nemeckými slovíčkami, sklopím uši a rozmýšľam, kde sa stala chyba v mojej výchove a či to decko nie je skôr výtvor genetického inžinierstva ako skutočné dieťa. Mama, veď ruštinu si sa učila, nemohla si so mnou doma aspoň pa rúsky gavaríť?
Tak dobre, mala by som sa asi zamerať na porovnateľnú kategóriu. Ano, už to vidím! A pritom by som nemala, že? Lebo slepá závisť... Spolužiačka. S troma malými deťmi ostala sama. Mladá, pekná, no ale tri deti, brzda ako hrom. Ako jej nemám závidieť, keď už takmer dvadsať rokov žije v harmonickom vzťahu s mužom, ktorý je aj dobrým otcom jej deťom?
Vlastne nemusím ani ďaleko chodiť. Toť blog. Jeden napíše článok, bum! Hneď je vyletený v stĺpčeku napravo (alebo naľavo? Tam naboku)! A ja sa môžem snažiť, hlávku si namáhať, horko - ťažko vypotím nejaký článoček a ešte aj z osobnej karmy mi to uberie, takže toho Tropka fakt nikdy nedobehnem..., možno po pár dňoch sa mi nazbierajú čítanosť či karmovníky, a teda na toto skutočne netreba veľmi dobrý zrak, na monitor dovidím aj krátkozraká, čiže v tomto prípade je závisť krátkozraká, ale nie slepá!!!
A aj keby bola iba poloslepá, aj tak by som ešte videla na mojich najbližších. Mama sa jeduje s tatkom vyše tridsať rokov, čo sa mi už nepodarí, segra kúpila barák, a tá druhá, tak to je spešl prípad, tá čoho sa chytí, to sa jej podarí. A ešte k tomu je aj bystrá, pekná a prirodzene inteligentná. Príbuzenstvu by som asi nemala závidieť, že?
Tak idem závidieť niekam, kde rodinu nemám. Sem, pár kilometrov ďalej, k tým schnitzlákom, čo majú čisté ulice, ordnung a kde sa oplatí nakupovať aj po prepočte a pri tých našich platoch slovenských. Pár kilometrov, sakriš!
Čo hovoríte? Že som typ, ktorý závidí aj nos medzi očami? No veru, s takým pinokiovským výrastkom by ste aj vy závideli tým s pršinosmi!
Ale najviac, úplne najviac, keď sa tak zamyslím, tak viac ako najviac závidím dôchodcom. Nie to, že majú kopu času behať pre mlieko na jeden koniec mesta, pre olej na druhý a vajcia a zeleninu kupujú kdesi v strede medzi dvoma cestami, ťahajúc za sebou kabelu na kolieskach, s ktorou vždy bolestivo trafia nejakú tú nohu. Ani kvantá liekov, ktorými sa udržiavajú v kondičke. Ani to, že poznajú toľko rôznych doktorov a symptómy rôznych ochorení sú im známe z praxe. Nezávidím im dokonca ani to božské ticho v dome či byte, a nekonečné možnosti pozorovania okolia z okna s lakťami opretými o vankúš. Možno sa budete čudovať, ale skutočne nezávidím ani babkám, že sa nemusia maľovať aspoň zo súcitu k okoliu, ale našminkujú sa, keď sa im chce.
Ja tým starkým strašne, ale nenormálne závidím, keď idú po meste, ruka v ruke, opierajúc sa o paličku, biele hlavy, ohnuté chrbty, jeden podopiera druhého, tak, ako to robili celý život. Celý život spolu. V dobrom i v zlom. Bez toho, aby pri prvom zlom zvolili kratšiu a jednoduchšiu cestu úniku.
Spolu. Až do konca.
