Všetci sa obzerajú. Vytrhnutí z letargie, konečne trocha „vzrúša". Blondína vidí, že na ňu nepozerá a vydýchne si. Nemá rada konflikty a už vôbec nie verejné. Za ňou stojí mladý černoch. Možno študent. Rozpačito sa usmieva, vyzerá to, že práve on je adresátom tých slov. Nie, nie je. Za ním stojí pánko. Taký ujo. Sčasti vyzerá ako bezdomovec, sčasti ako slušný chudobný dedko. Hrčovitá tvár, biela brada, strapaté vlasy. Ťažko ho jednoznačne zaradiť, pravdou je, že nesmrdí a jeho odev je čistý. Ujo nechápe. Prečo jeho? V tvári sa mu zračí výraz žiaka, ktorého práve zavolal riaditeľ a on nevie za čo.
„Áno, vy! Choďte k inej pokladni, ja vám to nenablokujem, počujete?" vykrikuje predavačka. Nikto nevidí dôvod, prečo by to nemala spraviť. Možno je v tom niečo osobné, ktovie? A možno je to naozaj bezdomovec, ktorý tam chodí často a robí jej problémy. V každom prípade - nemusí predsa naňho vykrikovať, mohla to vybaviť aj inak. Ujovi je jej správanie sa evidentne veľmi nepríjemné a už aj ľuďom okolo. „Prečo ho posielate preč?", pýta sa blondína. „Pozrite sa, ako vyzerá! Ja nepotrebujem od neho chytiť nejakú pliagu! Vedúca, kde si, vedúca! Pošli ho preč, pozri sa, aký je! No, vidíš to?!" Ani vedúca nechápe. „Veď sa pozri, aké má prsty!" Pohľady všetkých sa zamerajú na starcove prsty. Deduľo si obzerá ruky, akoby ich videl prvý krát. Prsty sú čierne sťa žúžoľ. Previnilo skryje ruky do vrecák. „To od orechov," povie smutne.
Černoch si rovnako prezrie svoje ruky. Otrčí ich pokladníčke. „Ani mňa nenablokujete?"
Pokladníčka si stojí za svojim. Dedko sa smutne odoberie do inej rady, na druhý koniec -marketu, kde o hanbe, ktorú práve zažil, nevedia.
Pip, pip, pip...kým pani v pokladni blokuje, ako na ospravedlnenie prehodí k blondíne. „No čo, určite je to nejaký bezdomovec, a ja od neho chytím nejakú chorobu, veď sú samá cholera." Černoch sa ozve. „Povedal predsa, že to je od orechov." „Vymyslia si hocičo," poznamená predavačka.
Blondíne je ujka ľúto. Pomyslí si, ako ten pánko zajtra pôjde do obchodu a bude sa hanbiť a báť, či ho obslúžia. Pomyslí si, ako zmätene sa pozeral, ako predavačka naňho kričala a on tam iba tak stál ako malý chlapec pred zlou tetou a nechápal, prečo. A nepustil sa do konfliktu, nevynadal jej do všeličoho, len sa mlčky so sklonenou hlavou odšuchtal preč. Málokedy je blondíne niekoho cudzieho ľúto. Teraz áno. Tá pani sa predsa denne dotýka množsta vecí, berie do rúk bankovky a infikované môže byť hocičo a hocikto.
Zrazu blondíne skrsne v hlave myšlienka. Zákerná, myšlienka, ktorú keď vysloví, pokazí tejto predavačke minimálne celý zvyšok dňa. Také myšlienky by sa nemali hovoriť.
A tak keď dáva predavačke peniaze, dotkne sa jej ruky. V momente, keď jej úbohá pani podáva výdavok a blok, blondína sa na ňu usmeje. „Nemali by ste posudzovať človeka na prvý pohľad. Ja som dnes bola u lekára a pravdepodobne mám žltačku."
