„Poďte so mnou na poľovačku," navrhol kamarátkin priateľ. Pôvodne mal ísť sám a ja s ňou sme mali absolvovať wellness. Nadchnem sa rýchlo, zvlášť keď viem, že bude dobrá spoločnosť. Súhlasíme, dohodneme organizačné záležitosti a len čo mi dôjde, na čo som sa vlastne práve podujala (a to som si ešte len myslela, že mi to došlo!), stŕpnem. Som len žena... Čo si oblečiem?!! Volám kamoške, čo si berie. Tepláky. Ona je už v tomto skúsená, vie, do čoho ide, nuž podľa jej rád nabalím tepláky, staré gate, hrubé ponožky, teplé svetre a hruškovicu. Držiac bielu lyžiarsku bundu mi je jasné, že toto nie je zrovna oblečenie do lesa, ale na výber mám ešte kratučkú bundičku holokrížku, kožuch a dlhý kabát. Biela - nebiela, aj tak sa postupne prispôsobí, ešte dobre, že som ju neodniesla do čistiarne, myslím si. Horšie je to s topánkami. Tu mám na výber červené čižmičky na vyššom opätku, čierne čižmičky na vysokom opätku, vysoké čierne čižmy na strednom opätku a jedny síce bez opätku, ale zato na vyššej podrážke a tenké. Nič sa nedá robiť, blahorečím stále otvoreným obchodným centrám a peňažnému darčeku od Ježiška (za ktorý som si chcela kúpiť čižmičky). Kupujem čosi čierne, veľké, vraj neprepúšťa sneh, možno ani vodu a snažím sa nepočuť šepot nádherných čižiem na ihličkách, ktoré volajú „kúp si nás!!!"
Zaspím až o jednej, vstávam o piatej, svieža asi ako šalát z Lidla. Málokedy viem spať po ceste, závidím môjmu Teenagerovi, ktorý po pár kilometroch zalomí a oči roztvorí až v cieli. Vlastne raz aj počas cesty, keď začul otvárať kolu.
Vyložíme si veci, rýchlo sa prezlečieme a cestou si šnurujem hádam kilometrové šnúrky na nových bagandžatách. Ponáhľame sa, lovci už čakajú. Hmmm, skutočne pekne sa vynímam v mojej bielej vetrovke a čiapke s brmbolcom medzi zelenými monterkami, bundami kaki farby a farby lesnej tône, olivovými manteľmi či sivozelenými kabaňami. Poľovné psy už vrtia chvostami, ňuchajú a čuchajú, vrčia, poštekávajú. Chlapi sa zhovárajú. Pýtajú sa, či idem do honu, neviem, čo to je, ale keď mi dovolia, pôjdem rada (som si vravela vtedy). Treba si rozšíriť obzory, keď sa dá. Jeden prehovorí, ostatní snímu čo majú na hlave, ten hlavný povie, čo sa bude loviť ... a mňa sa spýta, či mám viac ako šestnásť. Inak s nimi nesmiem ísť. Teenagerovi smutno padnú plecia, no môže byť v aute, čo ho poteší a škodoradostne sa na mňa vyškiera, keďže - ako vravia miestni - prituhuje. Podľa mňa je kur-ská kosa a mrznú aj sople v nose.
Vyrazíme. Prejdeme kus po asfaltke, na to som zvyknutá. Taktiež polia mi nerobia problém. Pred nami sa rozprestiera malý lesík. Samé krovie, šípy, agáčina, malinčie...niečo ako okolo zámku Šípkovej Ruženky. Poľovníci sa dohodnú, kto kde a kam pôjde, a my - honci - vchádzame do lesa.
Lesy ako také mám rada. Príjemné vlastivedné prechádzky po lesných chodníčkoch, spev vtáčikov a ticho...Tak na toto musím ihneď zabudnúť. Chodník sa tu nenachádza a nájsť vchod do krovia je háčik aj pre krpatého jazvečíka. Predierajúc sa kriakmi snažím sa nemyslieť na cenu mojej bielej bundy. Párkrát sa vrátim po čiapku, čo zostane kdesi visieť a už nerozmýšľam, ako ju mám nasadenú, hlavne že nie je zima na uši. Zopárkrát vyfasujem šlahúňom po ksichte a mysliac na Ramba zúfalo túžim po nejakej mačete. Ešteže mám dobré topánky.
Zabudnúť musím aj na výchovu. Žiadne ticho, naopak! Sme honci a tak musíme hulákať. Hoj, hoj!!! Ozýva sa sprava - zľava. Psy blafkajú, dozvedám sa, že inak, keď vidia srnu a inak keď diviaka...a nikto ich to neučil! Ešte stále mi nedošlo čo znamená, že poľujeme na diviaky, nuž veselo debatujem s kamarátkou, jej priateľ kdesi pred nami, držíme sa ho ako psy stopy, lebo keď sa nám stratí, tak sa veru z tohto lesa nevymotáme.
Pred nami jarok. Ako dieťa mesta si pod pojmom jarok predstavím niečo vodou vybrázdené, možno priehlbinku po potoku, niečo tak pol metra hlboké a možno meter - dva široké. Do tohto jarku schádzam div nie po zadku a vyliezam zachytávajúc sa rôznych konárov a koreňov. Prečo to nenazvú tak ako to je? Jarok predsa nie je názov pre malú prírodnú lezeckú stenu! Biela bunda už miestami biela nie je.
Našťastie, len čo sa vyhrabeme von, naskytne sa nám krásny pohľad. Lesík ako stvorený na prechádzku. Aj s chodníčkom. Lenže som na poľovačke a tam sa chodníčkami nechodí. Iba ak poľovníckymi. A tie vedú všelikade, len nie tade, kade by človek normálne lesom prechádzal. A tak ďalší jarok v duchu pomenujem roklinou. Nie som žiadne béčko, vleziem doň aj z neho vyleziem. Dychčím skoro ako dva kopovy čo prebehli okolo a zrazu sa aj oteplilo, ale zvládla som to. Bunda je ešte miestami biela.
Vtom začuť výstrel. Vraj padli aj nejaké predtým, no ja som počula len jeden, tento. Kto by počul niečo iné okrem praskania konárov, keď sa štverá po koreňoch a snaží sa jednou rukou zachytávať, druhou pridŕžať, ďalšou odhŕňať, inou olamovať a ostatnými chrániť? (a ešte sa aj vrátiť po čiapku).
Vyjdeme z lesa. Chlapi hľadia na jedno miesto, pokyvkávajú hlavami. Jeden sa šťastne usmieva. Pozriem ta. V kríkoch leží hrozné, chlpaté, tučné a kedysi divé a nebezpečné zviera. Sneh okolo je krvavý, rovnako ako bok zvera, z papule mu trčí jazyk. Psy nadšene trhajú zubami srsť (posmrtná depilácia, ale neberte to ako odborný termín). Až pri pohľade na túto horu mäsa s veľkou hlavou a so štyrmi nohami si uvedomím, čo sme vlastne tým „hoj hoj" mali vyrušiť. Vedieť to predtým, do lesa v živote nevojdem. A neviem, či vlastne ešte niekedy. Preto som rada, keď mi premrznutej ponúknu pohárik pálenky. Teenager si obzerá zviera, toto už veru neuvidí, iba ak vypchané v múzeu.
Do ďalšieho honu nemusíme, je ťažký...radšej si to ani nepredstavujem a aj sa teším, že budem sedieť v aute, kecať s kamarátkou a zohrievať sa nemrznúcou zmesou od pána Jelineka. Pri predstave, že by som namiesto na ňu mohla pozerať do očí niečomu takému, ako prevŕtala guľka úspešného strelca, mi prechádzajú zimomriavky po chrbte.
Presunieme sa na ďalšie stanovisko. Vedúci zavelí - aj baby do lesa. Už mi je jedno, aké husté, pichľavé a tŕnisté sú kríky, je mi jedno, či je jarok roklina alebo priepasť, je mi jedno, či bude bunda dotrhaná, moja pokožka dodriapaná a čiapka poslúžia ako ozdoba agáčiny, len nech nestretneme žiadneho diviaka! (ešteže mi nik nevedel čítať myšlienky, možno by mi pár brokov napálili do zadku). Spolieham len na to, že kamarát je dobrý a šikovný strelec a zbadal by ho skôr ako on nás.
Keď úspešne vyjdeme z lesa (ja v bunde farby hliny s bielymi fliačikmi) a „doplníme palivo", aj trochu ľutujem, že som žiadne zviera nevidela. Stačilo by z diaľky desať metrov, tesne pred tým, ako by ho niekto trafil (inak by som sa posr. od strachu.).
Poľovačka sa vydarila. Potom dobrý guláš a zábava s príjemnými ľuďmi. Dokonca boli aj bublinky a sauny. No najmä boli skvelí ľudia a fantastický zážitok.
Raz darmo, najlepšie akcie sú tie neplánované.
Venujem Lovcovi, Princeznej, Evke a Vilovi
