Ak by ste chceli nájsť Riberaltu na mape, musíte sa pozrieť na sever Bolívie, blízko sútoku rieky Beni, po ktorej je pomenovaný celý department, a rieky Madre de Dios. Je to pueblo uprostred džungle neďaleko hranice s Brazíliou.
Pueblo znamená v španielčine čosi ako dedina. To môže pri definícii Riberalty trochu prekvapiť, keďže má vyše stotisíc obyvateľov. Charakter sídla však rozhodne nie je mestský. Chýbajú výškové budovy, chýbajú rozmanité služby a čo je najhoršie, často chýba aj čistá voda vhodná na pitie a občas vyletí aj elektrika, zato internet tu majú aj keď veľmi pomalý a nespoľahlivý. Aspoň som si zaspomínal na časy ISDN, keď som si myslel, že to je to najrýchlejšie, čo kedy môžeme doma mať.
O Riberalte som počul mnoho z úst môjho otca, ale keď som vystúpil z lietadla na maličkom letisku tuto za rohom, bol som veľmi prekvapený. Je to mesto červeného prachu, motoriek a nízkych no rozľahlých stavieb. Kým spočiatku som chýbajúce sklo v oknách domov pripisoval chudobe, teraz už viem, že je to len praktické riešenie pred páľavou letného dňa. Samozrejme, sú tu lepšie i horšie domy - od krásnych rustikálnych dvoj a viac poschodových víl po akoby narýchlo z dosák zlátaných chatŕč na kraji mesta. Jeden by povedal, že toto pueblo je na prvý pohľad veľmi chudobné a priam až necivilizované. Zdá sa však, že miestnym veľa k šťastiu nechýba a za skutočný problém považujú len ten nedostatok vody, prebytok prachu a všadeprítomný odpad na uliciach.
Toto asi nie je najšťastnejší úvod a mysleli by ste si, že sa tu mám zle, no opak je pravdou. Riberalta svojím charakterom, vzhľadom, ľuďmi a spôsobom života vytvára jedinečný genius loci, ktorý vraj nenájdete nikde v Bolívii. Aspoň to tvrdia miestni - Cambas. Pre vysvetlenie, Bolívia už vo svojom oficiálnom názve popisuje svoj charakter - plurinacionálna republika. Nie sú tu len Kečuánci a Aymarovia, kreoli či mestici, je tu obrovské množstvo menších i početnejších etnických skupín a kmeňov, ktoré žijú v symbióze. Určité rozdiely však Bolivíjčania citlivo vnímajú a to najmä medzi obyvateľmi nížin a pralesov - Cambas, a medzi chudobnejšími obyvateľmi hôr - Collas (možno čítať Koľas, alebo Kojas). Collas totiž vo veľkom migrujú do nížin a pralesov a zväčša tým menia predošlý charakter sídel, extrémne ich rozširujú a chtiac-nechtiac tým spôsobujú problémy (napríklad nedostatok vody tu v Riberalte). Veď len za posledných dvadsaťpäť rokov stúpla populácia Riberalty päťnásobne!
Miestni si ma však celkom rýchlo zaradili do Cambas, aj keď vlastne neviem prečo, lebo síce sa otcovi podobám, stále som však o dosť svetlejší, o dosť vyšší a o dosť zarastenejší ako väčšina Cambas. To s tým zarastaním chcem zdôrazniť. Zatiaľ som stretol jediného človeka, ktorý tu nosí bradu a to bol tiež černoch. Z nepochopiteľných dôvodov sa tu všetci akoby programovo denne holia a moja brada sa stala už niekoľkokrát témou konverzácie. No kým ma tu nechcú nasilu oholiť, je mi to vlastne fuk.
Okrem toho, že Riberalta je pueblom holobriadkov, možno ju pokojne nazvať aj pueblom motoriek. Motorky sú všade, počujem ich práve zo svojej izby. Vyjdete pred dom a vidíte preháňať sa ich mraky po ulici. Netreba ani vyhľadávať väčšiu koncentráciu ľudí. Motorku tu má snáď každý a len v dome, z ktorého píšem tieto riadky, sú motorky tri. Jazdu na motorke títo ľudia povýšili na umenie. Zavše vidieť na jednej motorke celú štvorčlennú rodinu, prípadne otca rodiny s nákupom na celý týždeň. Je to niečo podobné, ako keď sme pred rokmi vídavali u nás plne naložené poľské fiatky s piatimi pasažiermi a dvomi kuframi na osobu. Ak sa vám zdá, že to snáď nie je pravda.. Je to pravda. Vraj tu majú také porekadlo: Daj človeku do ruky kľúče od starej pokazenej motorky, ak ju nenaštartuje, nie je z Riberalty.
Mám sa ešte veľa čo učiť, lebo ja osobne sa trochu bojím vysadnúť aj na funkčnú a novú motorku a stále sa vozím len za kýmsi chrbtom. Otec však nemal ani po rokoch problém a keď vysadol na strýkovu Yamahu, akoby mu ten stroj celý život patril.
S čím ale vôbec nemám problém, je jedlo. Tí čo ma poznajú, vedia, že som jedlík a miestna kuchyňa je presne podľa môjho gusta. Bravčové sa tu veľmi nekonzumuje a berie sa skôr ako slávnostné jedlo. Hovädzie je zato ohromne lacné a aj to je dôvod, prečo už poldruha týždňa do seba tlačím sviečkovicu. Za štyri kúsky šťavnatej sviečkovice na ihle s trochou zelenej papáje, manioku, ryže a niečím na zaliatie tu zaplatíte v prepočte asi tri eurá. Cena o niečo klesne, keď si tú sviečkovicu miesto konzumácie v reštaurácii vezmete domov. A nie že by to bol pre miestnych nejaký luxus. Bežne vídavam miestnych ako si, samozrejme na motorke, v igelitkách vezú čerstvé raňajky, obed, či večeru z reštaurácie domov.
Kuchyňa je, ako som už spomenul, bohatá na hovädzie ale ani zďaleka nie len na to. Jedia sa tu kadejaké ryby, ktorých mená som síce pozabúdal, ale sú veľmi chutné. Verte mi, mne bežne ryby zas až tak nerežú. Raz sa mi pošťastilo jesť aj rybaciu polievku z riečnej vody. Dobre čítate. Nič sa mi nestalo. Raz som jedol aj korytnačku, ktorá mi ale veľmi nechutila, zato krokodíl je delikatesa, ktorú odporúčam vyskúšať všetkým, ktorí sa tu niekedy ocitnú. Medzi najčastejšie prílohy patrí maniok, ryža, sladké zemiaky a rôzne upravené banány. Banánov je tu množstvo druhov, od maličkých sladučkých banánikov, veľkých asi ako palec dospelého človeka, po obrovské zelené, určené najmä na varenie. Podobne zemiaky som tu jedol všelijaké, jedni mali dokonca vzhľad cvikly.
Pokúšal som sa nejako zistiť, ako chutí miestny alkohol. Pravdou však je, že miestni veľmi nepijú a ani veľmi nevydržia. Môže za to najmä genetická výbava a absencia určitých enzýmov. Včera sa nám znovu pošťastilo vypiť všetko pivo v reštike, kde chodíme na večere. To nie je nejaké mačovské chválenkárstvo, tých pív bolo dovedna šesť pre dve osoby. No aby som to nejak ukončil, aj miestne drinky chutia viac ako džúsiky pre deti a trstiny je síce dosť, no rum sa žiaľ nevyrába.
Ak sa však človek uspokojí s nealkom, má naopak na výber množstvo čerstvých ovocných a iných štiav. Ešte som tu nepil asi nič z obalu, škatuľky či fľašky. Všetky šťavy ponúkané v reštauráciách, baroch či na trhoch sú čerstvé. Či už ide o pomarančové, grepové, alebo maracujové, prípadne z iných nám exotickejších plodov - asai, majau (čítaj mahau), carambola, tamarindo.. rýdzo juhoamerickou špecialitou je aj chicha (čiča), nápoj z kukurice ktorý sa pripravuje podobne ako naše pivo. Tento nápoj je známy ešte z čias vlády Inkov a je tu hojne rozšírený dodnes. Všetky tieto nápoje sú bez chémie, často len s prídavkom trošky stévie na osladenie.
Životný štýl Riberalťanov zjavne diktuje teplo. Cez deň sú od rána otvorené tržnice, obchody aj reštaurácie, no napoludnie všetko akoby na chvíľu zamrie a v čase najväčšieho tepla je tu, podobne ako v Španielsku, siesta. Fungujú niektoré obchody a putiky, ale celkovo je na ulici menej ľudí, cesty sú prázdnejšie a v školách sa v tomto čase neučí. Našinec si zlomyseľne povie, že je to z lenivosti. Nie je to pravda. Skúste v štyridsať stupňovom teple a asi v deväťdesiat percentnej vlhkosti prejsť z jednej izby do druhej. Stojí to veľa námahy a klimatizácie som tu nevidel. Ten čas sám najradšej preležím v hamaku a čítam si, keď vôbec vládzem aspoň čítať. Život sa znovu rozprúdi podvečer a trvá do neskorého večera. Deti chodia zo školy taktiež podstatne neskôr ako u nás.
Riberalta ako sídlo teda pôsobí veľmi kontroverzne. Na jednej strane na Európana zapôsobí určitý chaos a dezorganizácia, ktorú vidieť na ulici - množstvo prachu, smetí, motorky preháňajúce sa akoby bez pravidiel. Už počujem v duchu tie komentáre, ktoré sa vám rodia v hlavách, že veď Slovensko má takéto problémy tiež, ale toto je trochu iné kafe. Na druhej strane, keď už človek sedí v nejakej miestnej putike, cucá nejakú tú šťavu alebo hoc aj pivo, vidí v tomto neporiadku istú krásu jednoduchého života, v ktorom asi najväčší problém je tá porazená voda, ktorá občas netečie.
Aby som to celé uzavrel, priatelia, mám sa vynikajúco. Nie som hladný ani smädný. Mám trochu alergiu z neošetrenej vody, ale som rád, že sa môžem osprchovať aspoň v takejto, aj keď je studená. V sprche sú pavúky. Možno sú aj jedovaté. Spočiatku som mal strach najmä z komárov, lebo malária je tu „doma", ale po týždni ma už neštvú ani tie, nech si pijú. Odhliadnuc od týchto maličkých problémov, ktorých prvotnou príčinou je často len neznesiteľné teplo, ma už naozaj nič neťaží.
A hej. Dnes idem do Brazílie, do nejakého hotela v džungli. Tak keby ma tam niečo zjedlo, tak vás zdravím a želám peknú jeseň. Na záver prikladám ešte moju FOTOGALÉRIU z Riberalty.
