Aymarský názov pre ostrov Titi'kaka môže byť skomoleninou názvu Titi Kala - skala pumy. Puma má v týchto končinách silný symbolický a náboženský význam. Inkovia spájali ostrov s legendou o zrode ich impéria. Bol vraj prvý, z ktorého opadla voda po Viracochovej potope, ktorá zmietla zo sveta prvú generáciu ľudí.
Je to rodisko božstva Intiho a rovnako aj jeho ľudského syna. Skala pumy sa jedného dňa podľa legendy rozlomila a z jej útrob vyvstal Manco Capac, prvý Inka, panovník ríše. Podľa inej legendy bol Manco Capac a Mama Ocllo, jeho manželka, jedinými preživšími spomínanej potopy.
Názov „Inkovia" je odvodený od titulu ich panovníka, inku. V skutočnosti nevieme, ako civilizácia samu seba nazývala a či vôbec niesla nejaký konkrétny názov. V koloniálnych časoch to buď nik nezisťoval, alebo sa na to skrátka zabudlo. Určite v tejto veci nepomohla ani neexistencia pôvodného písomníctva. Dnes nazývame dve najväčšie etniká, predtým tvoriace civilizáciu Inkov, Kečuánci a Aymarovia, podľa užívaného jazyka.
Mýty o tom, že Manco vyvstal z Titicaca sú dielom najmä Aymarského vplyvu. Taký príbeh hovorí o nich dvoch, osídľujúcich znovu spolu so súrodencami jazero Titicaca, najmä Isla del Sol. Bol to mýtus využívaný na podporu osídľovania väčšinovo kečuánskej oblasti Aymarmi, ktorý v istom období získali kľúčový vplyv v štáte.
Aby bolo jasné, mnoho spomenutých božstiev ani nemá celkom inkský pôvod. Napríklad o Viracochovi a Intim, ale aj o iných možno hovoriť už pri kultúrach Tiwanaku a dokonca pri tých, ktoré Tiwanaku predchádzali. Niekedy sa tieto božstvá zlievajú dohromady, inokedy sa zas účelovo rozdeľujú. Legendy sa často dopĺňali a menili podľa potreby aktuálnej vlády. Preto tu existuje viacero výkladov mýtov. Veď aj nám známejšia mytológia Grékov či Egypťanov tiež slúžila aj politickým veciam.
Keď sme pristáli v neveľkej lagúne na severe ostrova, vybrali sme sa do miestneho múzea. Vystavovali tam zbierku nástrojov, zbrane, kosti, keramiku a iné drobnosti, ktoré pochádzajú z pobrežia Titicaca, prípadne ležali na dne posvätného jazera. Význam pumy sa odráža aj v keramike a umeleckých predmetoch. Podobne ako v Tiwanaku, možno tu vidieť rôzne obradné nádoby či urny s podobizňou tohto zvieraťa.
Puma je symbolom sily a obratnosti. V mytológii kultúr Titicaca sú to práve úspešní vojaci, dobyvatelia a kolonizátori, ktorí získali podobu či vlastnosti pumy. Asi aj takto sa dá vysvetliť pôvod Intiho a jeho zrodenie práve na „ostrove pumy". On bol z tej silnej a bojovnej generácie bohov, ktorej vláda mala za následok dobytie a osídlenie rozsiahleho územia ríše Inkov.
Výklad v múzeu však trval len chvíľu a nasledoval výstup na ostrov. Pomaly sme sa ťahali brehom, prašnými uličkami akoby po vrstevniciach smerom na vrchol ostrova. Kde tu bolo vidieť kozy, skupinku prasiat či somáre, najvhodnejší dopravný prostriedok do tohto terénu. Pre autá je príliš úzko aj dosť strmo. Všade naokolo vidieť vymurované terasy na ktorých spočívajú nie len polia, ale aj celé domy.
Vystupujeme chodníkom čoraz vyššie a odkrýva sa nám veľkosť Titicaca. Trčia z neho pruhované ostrovy. Skaly hrajú farbami, žltou, červenou, bielou, zvlnená masa trčí z jazera v podobe desiatok ostrovov a ostrovčekov.
Systém využívania pôdy na strmých kopcoch s málo úrodnou pôdou, Andenes, ktorý tu používajú už odpradávna, vyťaží z inak veľmi chudobnej pôdy dostatok na kŕmenie obyvateľstva i turizmu. Terasy dodávajú ostrovom ich charakteristický pruhovaný vzhľad.
Vrchol ostrova má neskutočný výhľad. Hore nachádzame posvätné miesto, stopy slnka. Dve oká v skalách sa s troškou predstavivosti podobajú na čiesi veľké odtlačky nôh. Zrejme ich tu vrezala do skaly voda. Legenda hovorí, že ich tu zanechal Inti.
Pomaly sa dostávame do nášho cieľa, chrámu na úpätí strmého svahu padajúceho do jazera. Stojí tu Chincana, labyrint úzkych priechodov a chodieb. Je to skutočný labyrint a chvíľu trvá, kým sa v ňom človek zorientuje. V útrobách chrámu je obetisko, kde sa prinášali dary pre Intiho, ale aj pre Pachamamu, preto má hornú časť v tvare stola aj dolnú pod zemou. Zvonku pôsobí stavba rozložito. Jej úzke brány však vyzerajú pevne aj po stáročiach.
Chincana bol zrejme domovom panien slnka, kňažiek, ktoré sa starali aj o iné svätyne v okolí. Na ostrove je totiž osemdesiat ďalších väčších či menších stôp po Inkoch. Panny slnka boli privilegované kurtizány, boli vychovávané na blízkom Isla de la Luna. Tento ostrov bol zasvätený Mame Quilli, bohyni mesiaca, plodnosti a matke bohov. Dievčatá tu boli vychovávané v duchu tunajšieho kultu boha slnka Intiho a patrili teda jeho jedinému potomkovi na zemi, panovníkovi Inkov.
Kochali sme sa výhľadom zo svahu a rozlohou labyrintu. Rozhodli sme sa však zostúpiť do prístavu a tak sme pomaly kráčali zas dolu. Sprievodca nám tu stihol vyrozprávať tie historky o McDonald's. Dozvedáme sa všeličo i o ňom, je totiž odtiaľto.
Narodil sa, vyrástol, žije a pracuje na ostrovoch. Je to člen jednej z asi päťsto rodín, ktoré permanentne obývajú ostrovy. Míňame indiánky v typických bohatých krojoch s klobúkmi. Majú neobvykle dlhé vlasy, precízne skrútené a niekoľkokrát akoby preložené do hustých vrkočov. Vraj sa strihajú len raz v živote v určitom veku a nechávajú si narásť tieto dlhočizné chvosty.
Pomerne mladé ženy tu už majú dieťa. V tunajšej spoločnosti je byť ženatý a mať statok prvoradé. Inými slovami slobodný, bezdetný čo by sa aj s peniazmi pretrhol a titulov mal plný kôš, nenadobudol by žiaden rešpekt alebo aspoň vplyv v komunite. Dôležité je to preto, lebo v tejto časti sa nekonajú klasické voľby do samosprávy. Ostrovy majú vlastnú správu zloženú z elity týchto vážených a často starších členov komunity.
Napadlo mi, že je to podobné aj v iných častiach Bolívie. Aj v Riberalta som videl často mladých mužov s početným potomstvom. Mladí vo veku osemnástich rokov myslia nie na štúdium, ale na to, že si postavia dom. A oni to do troch rokov stihnú, to mi verte. Moji rovesníci tam majú už poväčšine rodiny. Niektorí už aj dve, tri J
Dorazili sme na pláž, kde sa bolo možno okúpať. Blízko bolo vidno nejaké mulice, po pláži pobehovala sviňa s malými prasiatkami. Stanovala tam skupina žonglérov. Podchvíľou niekto zažongloval, viacerí tam kvasili v stanoch, pofajčievali alebo sa váľali v ležadlách.
Tak som vbehol do jazera plný rozhodnosti. Voda bola studená, ale nebolo to zas také nepríjemné. Jazero je v týchto miestach veľmi plytké, musel som zájsť ďaleko. Trochu som si zaplával. Vraj v jazere nikdy netreba byť viac ako dvadsať minút, kvôli riziku podchladeniu. Aj v to ráno sme sa zdržali pri vylodení, lebo vraj si nejaký turista nedal bacha, zostal dlho vo vode a v šoku z podchladenia sa utopil. Hľadali ho tam potápači. Dal som si svojich pätnásť minút, počľapkal som sa, voda bola priezračne čistá, bol to veľmi osviežujúci a povzbudzujúci zážitok.
V prístave sme potom nastúpili na loď a preplavili sa na juh. Dali sme si neskorý obed, pstruhy a k tomu banánový džús. Potom prišli problémy. Vyštverať sa hore nám trvalo dvakrát dlhšie, ako sme si mysleli. Vyše hodiny sme šplhali po terasách do prudkého terénu. Veľakrát sme museli oddychovať, naberať dych. Predbiehali nás staré ženy a mulice naložené tovarom, malé deti čo sa sotva naučili hovoriť už predávali sladkosti za pár centavos. Všade naokolo to bzučalo popoludňajším životom, ľudia sa pripravovali na večer a zbierali sa domov ukryť pred chladom.
S námahou ale predsa sme dorazili do nášho hotela, chalupy na západnom brehu ostrova. Z balkóna sa dalo dovidieť do Peru, v noci sa dajú rozoznať svetlá Puna oproti. Z inej strany bolo možno dovidieť až do Cordiller.
Po náročnom výstupe sme však mysleli najmä na oddych a tak sme si políhali a dali si šlofíka. Večer sme si dali ľahkú večeru a prechádzku po ostrove. Na druhý deň už sme nemali nič naplánované. Ráno sme si dali obvyklé lekvárovo-kokové raňajky a hajde domov po tej istej ceste, ako sme prišli.
Sparťanské podmienky si vybrali svoju daň, boli sme veľmi unavení, nevyspatí a tak sme cestou do La Paz chrápali v autobuse. Za nejaký čas sa vydáme do Uyuni.
Ale o tom už v ďalšom blogu. Zatiaľ si môžete prezrieť fotografie z Isla del Sol.
Historické fakty či mytológiu, ktoré som v tomto blogu použil, som získal na mieste u nášho sprievodcu, alebo doplnil z kníh Synovia slnka od Miloslava Stingla a Dejiny Peru a Bolívie od Bohumíra Roedla.
