Moderátor Junior: Nezmením a nevyliečim nikoho, ale môžem pomôcť zviditeľniť

Písmo: A- | A+

Čo by ste robili, keby vám niekto prešiel kolesom vozíka po nohe - aby vás uzemnil? To presne sa stalo jednému z najznámejších a najobľúbenejších moderátorov Milanovi „Juniorovi“ Zimnýkovalovi.

Prečítajte si v rozhovore, ako mu táto skúsenosť zmenila život.... a ako sa stal veľkým podporovateľom zbierky Belasý motýľ, ktorej organizátorom je naša Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR (ďalej OMD).

Počas Večera s Belasým motýľom ste moderátorke, ako jednu z najvýraznejších spomienok s OMD úsmevne spomenuli, ako Vám Jožko Blažek prešiel kolesom vozíka po nohe - aby Vás uzemnil. Nemyslíte však, že to bolo strategicky premyslené - preto, aby upútal Vašu pozornosť na ľudí s nervovosvalovými ochoreniami, a to na dosť dlho, ako sa ukázalo?

Určite! Jožko je totiž lumen! Veľmi inšpiratívny človek, ktorý to urobil zámerne. Navyše si ma testoval. Malo to zaujať a stalo sa, otvárame tým náš rozhovor (úsmev). No a medzičasom sa z toho stala tradícia.

Ako moderátor Koncertu belasého motýľa v roku 2019, ktorý sa konal na Hlavnom námestí v Bratislave. Práve sa rozpráva s Jožkom Blažekom z centrály OMD v SR.
Ako moderátor Koncertu belasého motýľa v roku 2019, ktorý sa konal na Hlavnom námestí v Bratislave. Práve sa rozpráva s Jožkom Blažekom z centrály OMD v SR.  (zdroj: Pavol Kulkovský)

Vaše dojmy z prvého stretnutia s ľuďmi z tímu v centrále OMD? Alebo, s akým očakávaním ste na toto stretnutie išli?

Nemal som očakávania. Iba som chcel byť užitočný. Asi som veľa rozprával, aby som vysvetlil, čo všetko by sa dalo. A oni sa ma spýtali, akú kávu si dám (úsmev). Mal som “respect”, priznávam. Nevedel som čo čakať, ako reagovať. Tam som pochopil, čo je moja úloha, upútať pozornosť (čo sa darí príbehom s Jožkom) a potom komunikovať v mojom okruhu kamarátov a fanúšikov, ktorí by sa inak o OMD nedozvedeli.

„Existuje množstvo maličkostí, ktoré som si doteraz nevšímal a mohli by sa riešiť k spokojnosti. Ale na to treba vyspelú spoločnosť, my sme povedzme v puberte.“

Svalová dystrofia je zákerná choroba. Akým spôsobom ste sa s ňou dostali do kontaktu... poznali ste ju pred tým, ako ste prišli do OMD? A dnes, s odstupom - zmenilo sa Vaše vnímanie ľudí s týmto ochorením?

Tie kontakty boli dva. Najprv sme boli medzi prvými, ktorí sa na Slovensku zapojili do Ice Bucket Challenge. Oslovili nás kamaráti hokejisti a následne sme zisťovali v rádiu, ktorá organizácia je za tým na Slovensku. A ten druhý kontakt, kedy som sa definitívne dostal k OMD bolo, keď ma oslovil môj veľmi dobrý kamarát Šimon, či by som sa zapojil do zbierky Belasý motýľ na pamiatku jeho bratrancov, ktorí toto ochorenie mali a podľahli mu. Aj vďaka ľuďom z OMD som pochopil zásadnú vec. Nezmením a nevyliečim nikoho, ale môžem pomôcť zviditeľniť.

Ovplyvnila Vás spolupráca s OMD, napríklad, že si všímate viac veci okolo seba očami človeka na vozíku alebo so svalovou dystrofiou, napr. bariéry?

Sú momenty, kedy som striedal prekvapenie s pocitom hanby. Prekvapenie z vecí, ktoré som si neuvedomoval a boli pre mňa bežné a pocit hanby, že ako sa k tomu stavia štát a spoločnosť. Tie bariéry sú len jedna vec, myslím, že existuje množstvo maličkostí, ktoré som si doteraz nevšímal a mohli by sa riešiť k spokojnosti. Ale na to treba vyspelú spoločnosť, my sme povedzme v puberte.

„Je to preto, že ľudia nie sú bežne konfrontovaní s potrebami (často základnými) znevýhodnených ľudí.“

V lete 2019 na tábore pre mladých so svalovou dystrofiou, ich rodičov a osobných asistentov. Tábor organizujeme pravidelne počas prázdnin už niekoľko rokov.
V lete 2019 na tábore pre mladých so svalovou dystrofiou, ich rodičov a osobných asistentov. Tábor organizujeme pravidelne počas prázdnin už niekoľko rokov.  (zdroj: Z archívu OMD v SR)

V rozhovore s moderátorkou Beccou (tiež počas besedy Večer s Belasým motýľom) ste hovorili, prečo nám pomáhate a prečo by to malo byť prirodzené. Hovorili ste to presne takým spôsobom, ako si to my, ľudia pracujúci v neziskovom sektore, želáme - aby takto spoločnosť a jednotlivci chápali pomoc zraniteľným a ľuďom na vozíku. Bez ľútosti, bez pátosu. Stále to u nás na Slovensku nie je bežné, čím to, podľa Vás, je?

Neviem! Ak pripustíme, že môj spoločenský status sa hýbe okolo popularity, vzniká tým automaticky spoločenská zodpovednosť. A mieru k nej by mal mať každý. Hlavne z titulu funkcie – čiže by ju mali mať ľudia, ktorí reálne ovplyvňujú kvalitu života iných. A ja sa snažím, povedzme, na to upozorniť.

K tej komunikácii, nemám rád klišé a kalkul. A prihovárať sa k niekomu s ľútosťou je faul vopred. Myslím, že je to automaticky prejav nadradenosti, a to potom už nie je komunikácia, ktorú si zaslúži ktokoľvek, nie len neziskovky. Je to preto, že ľudia nie sú bežne konfrontovaní s potrebami (často základnými) znevýhodnených ľudí.

Často som svedkom toho, keď sa bavím s kýmkoľvek na vozíku a na oko prehliadam obmedzenie, tak ten človek rastie. Pochopiteľne, treba si určiť mieru, ale s ľútosťou na jednej, alebo druhej strane sa nič nevyrieši.

Viete o tom, že relácia Moja mama varí lepšie ako tvoja je v podstate osvetou o osobnej asistencii, forme pomoci ľuďom s postihnutím (na vozíku)? Presne tak totiž v praxi vyzerá, keď varí človek na vozíku s pomocou asistenta či asistentky. V našich domácnostiach inštruujeme našich asistentov, sme mama - zober tú červenú panvicu, cibuľu nadrobno, orestuj a pridaj mäso. Asistenti sú našimi rukami, no rozhodujeme my. Pre väčšinu je však takáto svojprávna pozícia človeka s postihnutím ešte stále často nepredstaviteľná... Uvedomili ste si to počas nakrúcania? Ako by asi vyzeral „špeciál“ relácie s ľuďmi s nervovosvalovými ochoreniami a ich asistentmi?

Neuveríte, ale mali sme plán, na jeden týždeň – 5 častí, to aj tak urobiť. Už sme riešili s režisérom, ako vyriešiť praktické veci nepraktických vecí pre TV výrobu a bežných pre ľudí na vozíku, napríklad. Škoda, že medzičasom už reláciu nevyrábame, mohli sme ukázať, čo všetko bežné, nie je až tak samozrejmé.

„Nemám problém, keď mám pozornosť iných, ale nie je to môj benzín na poháňanie ega. Skôr to moderovanie beriem ako službu.“

Junior zbierku verejne podporil aj v relácii Moja mama varí lepšie ako tvoja.
Junior zbierku verejne podporil aj v relácii Moja mama varí lepšie ako tvoja.  (zdroj: Z archívu OMD v SR)

Aký máte vzťah k športu - behávali ste. Bežím pre Belasý motýľ je tiež možnosť ako nás podporiť, lebo bežať nedokážeme. Dali by ste sa na beh v belasom tričku so sloganom na podporu zbierky nahovoriť?

Už som dobehal. Bolo to obdobie, keď som sa cítil a bol v najlepšej forme. A určite by som nechcel byť na príťaž, takže si myslím, že by som si našiel nejakú inú prospešnú prácu v rámci behu a podpory v belasom tričku.

Povedali ste o sebe, že ste introvert. Pritom v komunikácii aj ako moderátor tak nepôsobíte. Práve naopak. Čím to, podľa Vás, je?

Moderovanie bude asi mojou terapiou (úsmev), zdá sa. Nemám problém, keď mám pozornosť iných, ale nie je to môj benzín na poháňanie ega. Skôr to moderovanie beriem ako službu. Jednu stranu predstavujem, prispôsobujem, prekladám druhej strane. Takže to nie je celkom o mne, ale o tom, čo treba povedať, vysvetliť, navodiť, odkomunikovať.

Máte svoj vlastný, originálny štýl moderovania. Ste pohotový, vtipný. Pôsobíte priateľsky, že si rýchlo viete nájsť rovnaké vlnenie s tým, s kým sa rozprávate. Z Vášho moderovania cítiť človečinu. Bol to u Vás vývoj? Keď sa obzriete - aký ste bol moderátor v začiatkoch?

Ďakujem, ste milá.

Určite je to o vývoji, ale neviem, kedy sa stali veci (úsmev). Skôr to vidím tak, že som veľa a dlho sledoval kolegov
a hovoril si, toto by som robil inak, takto áno, takto nie. A potom je tu okolie. Vyzerá to tak, že mu musím poďakovať, že to malo na mňa vplyv, aby som bol taký, ako spomínate. Moje začiatky boli, ja už ani neviem. Jednak je to už veľa rokov, tuším 23 a na strane druhej som viac zodpovednejší typ ako vykladač vtipov. A tak to nejako bolo aj od začiatku. Respektíve chcelo byť, lebo omylov som narobil dosť.

Odovzdávanie finančnej výhry v súťaži Čo ja viem, ktorú Junior venoval OMD v SR. Šek prevzala Andrea Madunová, predsedníčka OMD v SR.
Odovzdávanie finančnej výhry v súťaži Čo ja viem, ktorú Junior venoval OMD v SR. Šek prevzala Andrea Madunová, predsedníčka OMD v SR. (zdroj: Z archívu OMD v SR)

Môžete sa s nami podeliť o nejaké zaujímavosti zo zákulisia moderovania? Humorné situácie, alebo trapasy, ktoré sa Vám stali s nejakou známou osobnosťou. (Ak ste nejaký trapas vyrobili.)

Toto je otázka, nad ktorou vždy rozmýšľam asi najviac. Každá situácia, hoc trápna je materiál pre moderátora, aby vykorčuľoval. Nie je problém priznať si chybu. Zámerne som nič také neurobil, ale ako som povedal, nie som dobrý hovorič vtipov. A myslím, že tie anekdoty, ktoré poznáme, sú často len vtipy preložené do životných situácií.

Ako vznikla prezývka Junior a volajú Vás tak aj blízki?

Existujú ľudia, ktorí ma poznajú iba ako Miňa. Potom takí, ktorí ma poznajú iba ako Juniora. Prišiel som do kolektívu, kde jeden Miňo už bol, tak ma označili ako Miňo Junior a potom sa to stalo ešte raz vo Fun rádiu a už som si nechcel vymýšľať nič nové, tak som povedal, že budem Junior. Paradoxne ma v rádiu oslovujú Džu, ako Džunior. Pýtal som sa Emila Horvátha, dokedy bol mladší, že dokedy budem Junior. Tak vraj, keď mu prišiel prvýkrát dôchodok, tak to prestal používať. Neviem, či je to pravda, ale mňa pobavil (úsmev).

Vyštudovali ste učiteľstvo. Využívate ho doma pri výchove dcéry? Alebo počas moderovania voči hosťom?

Hahaha, vedome ani nie. Ale nejaké ťahy tam sú. Pravdupovediac, od školy mám tak ďaleko, ako Nefertiti od mobilu. Myslím si, že som taký didaktický (úsmev). Aspoň manželka to spomína často, ale aby som sa hral na Komenského, to nie

„Tá inšpirácia bola z táborov OMD. Podľa mňa je jedno, či je niekto v Krupine alebo Londýne a hlavne, či je niekto postihnutý, alebo nie. A deti na tábore boli dôkazom toho, že ak dostanú priestor, sú rovnako šikovné ako ktokoľvek bez postihnutia.“

Šuhajíci pri panvici je projekt o varení - prečo a ako vznikol, ako funguje. Je za tým vášeň pre jedlo - ako jedáka alebo kuchára?

Založil som tento projekt so šéfkuchárom Marekom Ortom štyri roky dozadu. Myslím si, že to odzrkadľuje môj pohľad a rukopis, ktorý mám, keď moderujem varenie. Začalo to pred 8 - 9 rokmi v Čechách, odtiaľ som moderoval veľa gastro eventov na Slovensku, až potom prišla Moja mama, čo varí lepšie. Takže Šuhajíci pri panvici boli logické pokračovanie toho, ako to beriem. Zábava pri varení, to je základ. Chceme, aby sa ľudia bavili a nebáli sa variť. Radi inšpirujeme
a nerobíme z toho vedu. Organizujeme rôzne školy varenia, degustačky v rámci zážitkovej gastronómie. Ale aj private chef (pozn. redakcie: šéfkuchár varí u vás doma) a myslím si, že v rámci komunikácie tak trošku určujeme trend. Nie som kuchár a ani nemám ambíciu ním byť, na to máme Šuhajíkov a Šuhajíčku.

Niekde v médiách ste počas pandémie povedali, že doma pripravujete menu na týždeň a podľa toho varíte dcére
a manželke. Aký ste kuchár a ktoré jedlo majú Vaše ženy od Vás najradšej a pri ktorých dcéra štrajkuje?

Jáááj, samozrejme, že krútime nosom. Kuchár som iba dobrý, ale snažím sa, aby chutilo. Po všetkých mojich pokusoch na svetovú kuchyňu v hitparáde je na prvom mieste slížiková polievka (úsmev), na druhom mieste perkelt, takže krevety nechávame na reštaurácie. A aby som nezabudol, číslo tri sú halušky s cottage syrom (úsmev).

„Paradoxne je to naša devíza v modernom svete. Folklór je naše sebavedomie.“

V nedávnom, inak veľmi inšpirujúcom rozhovore, ste hovorili o predsudkoch. Mnohí majú tendenciu hodnotiť druhého podľa výzoru. Napríklad odcudzujú tučného. Tieto isté predsudky sa týkajú aj ľudí s postihnutím a ich vzhľadu alebo zmien tela. Prečo nevieme prijať inakosť? Je to preto, že sa Slováci majú málo radi (samých seba), aj keď generalizovanie nie je správne.

Rozmýšľal som nad tým. Nevyriešil som to, alebo keby áno, tak dostanem Nobelovu cenu. Myslím si ale, že je za tým všetkým strach. Neviem to presne zadefinovať, ale myslím, že veľa som pochopil po prečítaní knihy od Heretika HUMOR (pozn. redakcie: autorom je slovenský psychológ a súdny znalec, profesor Anton Heretik). Neviem presne odpovedať na otázku prečo. Ale áno, nevieme prijať inakosť, nemáme radi samých seba a generalizujeme. Čo s tým? Autority umlčali krikľúni, frustrovaní sa ventilujú na sociálnych sieťach, “to stačí” sa stalo novým profi levelom. A niekedy stačí tak málo, napríklad sa usmiať (úsmev).

Darujte nádych a slobodný pohyb

To, čo je pre iných samozrejmosť, je pre ľudí s nervovosvalovými ochoreniami tým najcennejším. Obyčajný nádych, lebo ich zrádzajú svaly celého tela. Pomôcky ako dýchacie prístroje, odsávačky hlienov, elektrické a mechanické vozíky im umožňujú žiť plnohodnotne a  na plný dych. Štátny systém žiaľ mnohé tieto pomôcky nehradí v plnej výške a vyžaduje doplatky jednotlivcov. S tými pomáha zbierka Belasý motýľ, ktorej 21. ročník sa koná tento rok. Prispejte zaslaním sms v sume 2 € v tvare DMS MOTYL na číslo 877. 

Viac informácií o zbierke nájdete na stránke www.belasymotyl.sk
Vaša pomoc - naše krídla
ĎAKUJEME

V tom istom rozhovore ste priniesli iný a nový pohľad na tému globalizácia verzus lokálne/regióny. Povedali ste (parafrázujem), že možnosť pracovať online z hocijakého miesta prináša regióny znova do diania. Málo sa však hovorí, že rozvoj technológií a rastúca možnosť robiť online z domu otvára šance aj pre ľudí s postihnutím zamestnať sa a zapojiť sa do diania globálneho, je to liek na ich vylúčenie. Pred 20 rokmi by to nešlo, bolo to sci-fi. Uvedomujeme si na Slovensku tieto širšie súvislosti a posun?

Viete, čo je na tom zaujímavé? Že tá inšpirácia bola z táborov OMD. Zatiaľ som o tom nehovoril, ale pamätám si na ten moment. Podľa mňa je jedno, či je niekto v Krupine alebo Londýne a hlavne, či je niekto postihnutý, alebo nie. A deti na tábore boli dôkazom toho, že ak dostanú priestor, sú rovnako šikovné ako ktokoľvek bez postihnutia. Nedá sa to obsiahnuť v tomto rozhovore, ale uvedomujem si to na 100 percent.

Vo svojej mladosti ste desať rokov tancovali vo folklórnom súbore Zemplín. Precestovali ste svet a môžete porovnávať - je náš folklór naozaj výnimočný? Sme na to dostatočne hrdí a podporujeme ho tak, ako potrebuje?

Náš folklór je bezpochyby jedinečný. Paradoxne je to naša devíza v modernom svete. V prvom rade by nám mal robiť radosť a nie vrásky. Folklór je naše sebavedomie. A pokiaľ ide o podporu, tak to nechávam na ministerstvo, tam je veľa múdrych ľudí, ktorí vedia, ako na to a koľko na to. A s kým.

Slovensko v očkovaní proti Covidu v porovnaní s inými štátmi výrazne zaostáva, k tomu máme tiež v porovnaní s inými poddimenzované zdravotníctvo. Pritom najväčším príkladom pre ľudí by bolo, keby sa politici dali zaočkovať a verejne to prezentovali. Akoby necítili zodpovednosť za životy svojich občanov. Prečo ste sa dali zaočkovať?

Nebýva to často, ale budem pragmatický. Aspoň raz (úsmev). Nechcem ohroziť svojich najbližších a oveľa prozaickejšie je, že ak by som zaočkovaný nebol, nedostal by som prácu. Je to povinnosť. Tak, ako sa ma nikto nepýtal, či chcem, alebo nie, musel som sa dať pred každou prácou testovať. Po 20-om teste som prestal počítať. Druhý rok sme na dovolenke boli na Slovensku a správali sme sa doma zodpovedne. Voči sebe a najbližším.

Kde ste strávili  toto leto dovolenku. A čo by ste odporúčali vidieť a zažiť na Slovensku, zvlášť na východnom.

Dovolenku sme strávili na Slovensku, na Liptove. Máme to tam radi. Pokiaľ ide o východ, tak je tam toho dosť. Ale keď budete na Zemplíne, v Michalovciach, na Šírave, tak si nájdite ranč Klokočina. Je tam najvyššia koncentrácia lásky. Či už k zvieratám, alebo takej ľudskej. To, čo robia, je úžasné, či už pre deti – tábory, koncerty, zachraňujú zvieratá, rôzne aktivity, hipoterapia.

S rodinou tento rok dovolenkovali na Liptove a navštívili aj Čičmany.
S rodinou tento rok dovolenkovali na Liptove a navštívili aj Čičmany. (zdroj: Milan Junior Zimnýkoval)

Ktoré sú tie Vaše - obľúbený nápoj, jedlo, hudba, film a krajina, príp. ktorú by ste chceli navštíviť. Ako relaxujete a dobíjate si baterky?

Kedykoľvek! Mám rád pivo s tequilou Desperados s limetkou v hrdle fľaše, jedlo všetko okrem leča, hudba – povedzme Muse, film Kolja a krajina? So Slovenskom som spokojný (úsmev). Rád by som sa vrátil do Mexika, kde som bol pred 21 rokmi a navštívil kamarátov a rodiny, v ktorých som býval. A Edinburg ma láka. Ale každoročne chodíme do Londýna, mám ho rád. Baterky dobíjam doma s dievčatami a hlavne varením. Keby bola olympiáda v ničnerobení, myslím, že by som bol želiezko v ohni.

Ďakujem za rozhovor.

Mária Duračinská, čestná predsedníčka OMD v SR

_____

Pridajte sa k Juniorovi a prispejte dobrovoľným darom online na pomôcky pre ľudí s nervovosvalovými ochoreniami, ktoré im darujú slobodný pohyb a nádych.

Milan Junior Zimnýkoval

rozhlasový a televízny moderátor, influencer o varení chutne a s radosťou pre každého

Narodil sa v roku 1978 v Snine. Po maturite na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach vyštudoval Filozofockú fakultu Prešovskej univerzity, odbor dejepis-angličtina. Ako rozhlasový moderátor začínal v roku 1997 v internátnom rádiu, pokračoval v prešovskom rádiu Flash. Od roku 2004 pracuje vo Fun rádiu, kde si priazeň poslucháčov získal ako moderátor rannej šou. Už osem rokov v nej spolu s Marcelom Forgáčom prebúdza Slovákov a Slovenky s dobrou náladou a vtipom. V televízii ako moderátor debutoval v roku 2001 v programe No problem (RTVS). Odvtedy moderoval mnohé úspešné televízne relácie, ako Legendy popu a Nikto nie je dokonalý (RTVS), Moja mama varí lepšie ako tvoja, dva ročníky Česko Slovensko má talent, Heslo, Rozum v hrsti (všetky TV JOJ). Je zakladateľom a tvárou kulinárskeho projektu Šuhajíci pri panvici (2017), jeho najnovšou aktivitou je CHUTNÝ podcast. Veľkým a verným podporovateľom našej organizácie je už od roku 2016, a to rôznymi formami. Je ženatý, má dcéru Alexandru.

Skryť Zatvoriť reklamu