Voľby ukázali nielen to, ako ľahko sa dostane do povedomia nová bohatá strana, ale aj aká je slabá kontrola pri politickej reklame vo vysielaní.
99% si od reklamy sľubovalo veľa. V prvej fáze na začiatku roka šlo o masívnu kampaň schovanú pod hlavičkou komerčnej reklamy občianskeho združenia Občan v akcii. Hoci to licenčná rada označila za porušenie zákona, finančná pokuta bola jediná - 100 tisíc eur pre Markízu. Pri množstve odvysielanej reklamy to televíziu nepoškodilo.
Druhá fáza - pár týždňov pred voľbami - bola podobne masívna. Profesionálne pripravené spoty okupovali výraznú časť blokov politickej reklamy v televíziách aj v rádiách. Pri politickej reklame povoľuje zákon pre každú stranu limit 30 minút na jednu televíziu, počas 21-dňovej kampane. Už pri zbežnom pohľade na frekvenciu spotov 99% bolo ťažko uveriť, že mala na jednu televíziu v priemere len jeden až dva spoty denne, ako jej to podľa zákona vychádza. Spotov bolo neúrekom a hnutie využilo so svojimi mierne upravenými spotmi aj reklamný priestor bezvýznamnej novej strany Zelení.
Napriek tomu, že na licenčnú radu prišlo viacero sťažností na politickú reklamu, nezaoberá sa tým. Podľa zákona za obsah politickej reklamy nezodpovedajú televízie ale politické strany, preto to nepatrí do kompetencie rady.
A rada nemonitorovala ani to, či televízie skutočne pridelili jednotlivým stranám len povolených len 30 minút. „Spory týkajúce sa rovnosti rozdelenia a určenia času na vysielanie politickej reklamy rieši Ústredná volebná komisia," povedal blogu O médiách riaditeľ kancelárie rady Ľuboš Kukliš. Ústredná volebná komisia však nemá technické ani personálne možnosti aby monitorovala objem reklamy v médiách. Reaguje len na podnety a aj keby rozhodla, sankčný mechanizmus je komplikovaný. Súčasná ÚVK sa však prípadmi politickej reklamy zaoberala len v jednom prípade: keď sťažnosť HZDS na bilbord SMK v maďarčine preposlala na ministerstvo kultúry.
((video))
O množstve reklamy televízie mlčia
Politická reklama v televízii a rádiu je pre politické strany obľúbeným prostriedkom kampane. Ťažia z neho aj samotné médiá. Už pred voľbami blog O médiách požiadal televízie o údaje, koľko reklamného času si jednotlivé strany objednali. Hoci tu nie je dôvod na tajnosti, keďže všetky strany mali mať rovnaké podmienky na nákup, ani jedna z televízii žiadne údaje o jednotlivých stranách neposkytla.
Pri pohľade na to, ako je zákon prísny v prípade jedného nepreloženého anglického slovíčka vo vysielaní, hlasitosti reklamy, alebo veľkosti písma pri reklamách na lieky, je zarážajúce ako je bezzubý v prípade politickej reklamy.
