Tento týždeň som cestovala na východné Slovensko a cestu som sa rozhodla spríjemniť si zastávkou v Levoči. Naposledy som tu bola ešte ako študentka a bola som zvedavá, čo sa za tie roky zmenilo.
Zmenilo. Len rozmýšľam, či k lepšiemu.
Do Levoče som pricestovala v pondelok po Mariánskej púti. Hoci bolo horšie počasie, čakala som rušné námestie. No nikde nikoho. Pár detí oblizovalo zmrzlinu, inak nič.
Historické centrum Levoče spolu s Bazilikou sv. Jakuba a oltárom Majstra Pavla patrí od roku 2009 na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V toto letné popoludnie však námestie zívalo prázdnotou.
Prehliadku baziliky som si naplánovala až na ráno, lebo prehliadky končia o 17. hodine. Išla som sa teda aspoň ubytovať, no moja nálada sa veľmi nezlepšila.
Vybrala som si skromný hotelík na rohu námestia. Pán majiteľ bol veľmi ochotný a kľúče mi doniesol osobne. Ubytovanie však zodpovedalo nepriaznivým recenziám na internete. Prečo u nás musí lacné ubytovanie zároveň pôsobiť zanedbane?
Budova má typické levočské klenby a stojí len pár krokov od námestia. Stačili by obyčajné parkety a jednoduchý interiér, ktorý by rešpektoval charakter historického domu aj mesta Levoče. Namiesto toho pôsobil ako odkladisko lacného nábytku s nevkusným kobercom, rozpadávajúcimi sa vypínačmi a kancelárskymi žalúziami.
Rozhodla som sa ísť aspoň poprechádzať. Možno nájdem nejaké miestne obchodíky alebo iné príjemné miesta. Šťastie som však nemala. Jediné dva obchodíky so sviečkami a papierom – vo výklade boli najmä gýčové porcelánové figúrky – zatvárali už o štvrtej popoludní.
Obchod so suvenírmi pri bazilike neponúkal nič zaujímavé. Len ďalšie lacné čačky, hoci Spiš patrí medzi regióny s bohatou remeselnou tradíciou.
Keďže nebolo veľmi čo robiť, povedala som si, že si aspoň nájdem reštauráciu. Možno sa tam bude dať posedieť a pracovať, kým sa vrátim do svojho nevábneho ubytovania.
A zasa nič. O piatej boli reštaurácie na námestí zatvorené. V bočnej uličke som objavila nenápadnú pizzériu. Ani tá môj dojem z Levoče veľmi nezlepšila. Za bolognské špagety plné kečupu som zaplatila 9,50 eura.
V krásnej budove kina so základmi z 13. storočia sa nepremietalo a kultúrny program na vývesnej tabuli pri bazilike bol z minulého roka.
Na námestí sú investície viditeľné. Parčík je upravený, všade sú lavičky a väčšina budov je reštaurovaná a aj tie, ktoré nie sú, majú svoje čaro.
Len sa pýtam: pre koho a načo sme do tohto priestoru investovali? Nebolo cieľom pritiahnuť návštevníkov a zároveň vytvoriť príjemné miesto aj pre domácich?
Turizmus nám predsa dáva možnosť prezentovať našu kultúru. A tým nemyslím len fasády historických budov. Dáva nám možnosť ukázať gastronómiu, miestnych výrobcov, dizajn či kultúrny život. Vytvára pracovné príležitosti a prináša peniaze do regiónov. Lenže na to nestačia opravené múry.
Historické centrá predsa nemajú byť skanzenom.
Majú byť živým verejným priestorom, kde chcú tráviť čas domáci aj návštevníci. Miestom, kam sa budú radi vracať, vždy objavia niečo zaujímavé a ktorého atmosféra bude pripomínať našu históriu, kultúru aj tvorivosť.
Prečo to dokážu Taliani či Španieli a Slováci nie? Veď aj my máme mestá, ktoré by mohli pokojne konkurovať mnohým historickým mestám v Európe.
Prečo na Slovensku stále obnovujeme pamiatky ako stavebné objekty, nie ako živé miesta?
Ak je výsledkom krásne opravené, ale prázdne námestie, potom pes zrejme neskapal v Levoči. Skapal pri plánovaní rozvoja mesta – na mestskom úrade, na Prešovskom samosprávnom kraji aj na ministerstvách, ktoré rozhodujú o podpore kultúry a cestovného ruchu.
