Prečo Ray-Tutková a Postoy.sk otvorene klamú? Verejnosť a čitatelia si zaslúžia odpoveď.
Ray-Tutkovej text je napísaný kurzívou:
Na Slovensku nie je verejne známy zatiaľ žiaden prípad zločinu, ktorý by bol označený ako motivovaný nenávisťou k sexuálnej orientácii (potvrdzuje to aj návrh celoštátnej stratégie ochrany ľudských práv).
Nebol a ani nemohol byť, lebo to nebol zákonne prípustný dôvd, ale môžete spávať pokojne - mám sám známych, ktorých zbili, pretože svojho partnera alebo priateľa držali za ruku (im podobní mávali s červenými zástavmi s bielym dvojrkížom nedávno v Košiciach).
Matthew sa stal za pár dní symbolom homosexuálneho hnutia, čo sa nepodarilo transsexuálom pred ním, ktorí sa stali obeťami vrážd, lebo neboli bieli, mladí, pekní a prijateľní pre mainstream ako tento študent Wyomingskej univerzity.
Myslím, že som jeden z mála tých, ktorý si celú udalosť spred 15 rokov z vysielania CNN aj pamätajú. Tí, ktorí študujeme médiá vieme ako fungujú, čo zaujme pozornosť, demagogicky ale zliepať, lebo že mladí a bieli a pekní, mi pride nová hĺbka, ktorú pani Ray-Tutková a Postoy.sk dosiahli.
Po 15 rokoch vychádza kniha, ktorá odhaľuje, čo všetci v meste vedeli, že Matthew bol hlboko ponorený do sveta drog, príležitostne bol sám dílerom a hlavne, že vedel, kto boli jeho vrahovia. Navyše on a jeho vrahovia spolu praktizovali sodomiu. Jeho hlavný vrah Aaron McKiney bol bisexuál, ktorý tiež zažil znásilnenie. Kniha vysvetľuje, že k zavraždeniu pravdepodobne viedlo to, že Matthew mal novú dávku metamfetamínu a jeho vrahovia ju chceli. Aaron mal už 5-dňový absťák od metamfetamínu, štádium, ktoré vedie k maniackemu násiliu. Jeho smrť bola prirovnávaná ku Kristovej, lebo bol priviazaný o plot a brutálne mučený. Našli ho až po 18 hodinách so slzami na zakrvavenej tvári a premrznutého. 12. októbra zomrel v nemocnici na dôsledky ťažkého poškodenia mozgu.
Tu by som odporučil pani Ray-Tutkovej, aby vedela rozlišovať čo sa napíše a čo môže byť pravda. Je to asi taka pravda, ako keď niekto vyhlásil, že kňazi sú zvrhlí. Nie je to pravda a vždy budem bojovať proti takémuto prístupu. Takže kde môže byť pravda? Je zaujímavé, že "oceňovaný" Stephen Jimenez nemá stránku ani na Wikipedii ako ju majú aj známejší americkí novinári.
Pomôžem si textom Tylera Coatesa, jedného z mnohých kritikov tejto knihy. Ide o tvrdenia, ktoré sú zrejme iba výplodom s cieľom na rýchle získanie slávy a aby sa knižka jednoducho dobre predávala. O knihe informovala stanica ABC, keď New York Times odmietol tieto tvrdenia publikovať. Aké mohli mať Timesy dôvody? To nevieme, ale Coates kriticky hovorí: "Po prvé, s knihou je veľa problémov. Na začiatok, je to odpadová, senzácie-chtivá, a takmer celá plná údajných tvrdení od ľudí, ktorí mali Sheparda poznať. Tieto klebety však musíme brať s rezervou, mnohé zdroje sú anonymné a Jimenezovi ich vyrozprávali desať rokov od vraždy a rozprávali ich ľudia drogovo závislí (čo tiež ukazuje hodnovernosť). Je tiež podozrivé, že relatívne neznámy novinár bol schopný odhaliť tieto obvinenia po celom tom mediálnom cirkuse v mestečku Laramie po Shepardovej vražde a následnom súdnom procese... Neexistuje žiaden dôkaz, že tieto obvinenia sú pravdivé. Ale berme do úvahy, že sú, že išlo o homosexuálny vzťah a celé to bola nejaká drogová konšpirácia, ktorú vyšetrovatelia v Laramie zahladili, a že Shepardovu smrť využili liberálne médiá a federálna vláda. Nič z toho nezametie pod stôl to, že Matthew Shepard bol brutálne mučený a zavraždený, a že jeho závislosť mohla byť znakom problémov, ktorým gay komunita v tom čase čelila... Ale to iba ak by boli tieto obvinenia pravdivé. V skutočnosti je stále nejasné, čo sa naozaj stalo a detaily knihy sú zmätené a ťažko uveriteľné. Jeden príklad za všetky: základný záver, že 21-ročný univerzitný študent, ktorý mal menej ako 160 centimetrov a vážil 46 kíl (policajná dôstojníčka, ktorá bola na mieste činu ho považoval za 13-ročného chlapca) bol veľkým hráčom násilného drogového gangu (aktualizované)..." A ak by to bola pravda (o drogách atď.), pochodujúcej za život by som ešte raz zdôraznil: bol brutálne mučený a zavraždený. Nadácia Matthew Shepharda vydala pre Huffington Post ku knihe vlastné stanovisko: "Pokusy prepisovať históriu sa zdajú byť založené na nedôveryhodných zdrojoch, faktografických chybách, dohadoch a klebetách než na skutočných dôkazoch, ktoré nazbierali vyšetrovatelia, a ktoré boli prezentované pred súdom."
Ray-Tutková vo svojej demagógii pokračuje ďalej: Skutočný príbeh Matthew Shepparda je len potvrdením týchto faktov o škodlivosti homosexuálneho životného štýlu, ktorý sa tiež vyznačuje vysokou mierou patologických javov ako bulímia a antisociálne správanie, dvakrát vyššou mierou rakoviny, vysokou mierou pohlavných ochorení a až 50-násobne vyššou mierou ochorenia na AIDS. Najnovšie americké Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb uvádza, že až v 95% prípadov sa HIV prenáša u mladých mužov cez homosexuálne praktiky. Tie sú však zároveň vládnymi autoritami propagované.
Začnem od konca: HIV sa prenáša "mikrozraneniami", prostredníctvom slizníc, podľa podobnej logiky je teda pre pani Ray-Tutkovú lesbická láska úplne najpožehnanejšia, pretože nech verí alebo neverí: podľa amerického Centra pre kontrolu a prevenciu ochorení v USA ešte nezaznamenali ani jeden, ešte raz: ANI JEDEN prípad prenosu HIV pri lesbickom sexe. A práve z vyššie uvedeného spôsobu prenosu je možno vyššia prevalencia u gay mužov na Západe (nechce sa mi hľadať štatistiky či je to pravda), a ani nechcem ísť do príliš hlbokej debaty. Nakoniec aj pápež František už varoval cirkev pred jej prílišnou obsesiou homosexualitou a podobnými témami, ako napísala Vatikánska tlačová agentúra. Pri tvrdeni, že gayovia majú vyššiu mieru rakoviny je v správe Reuters otáznik, ten si asi autorka nevšimla. Reuters s odvolaním na vedcov hneď v úvode píše: "...no viac štúdií je potrebných na zodpovedanie týchto otázok". To ale autorke odpustím, keďže asi nie je zbehlá v metodológii výskumu - reliabilite, validite, limitom a podobne. No a k patologickým javom môžem povedať iba to, kto zaujatú esej publikoval - Narth. Ide o Národnú asociáciu na výskum a terapiu homosexuality - Narth, ktorá je napojená na ľudí s jasnou agendou, ktorá napríklad presadzuje dávno vyvrátenú terapiu konverzie gayov (ktorú napríklad v Kalifornii označili ako protizákonnú).
Preto by som chcel vedieť od redakcie Postoy.sk, prečo daný text, ktorý nespĺňa základné novinárske štandardy, hrubo a demagogicky zavádza a klame, vôbec publikoval. Dokonca sa vyníma ako hlavný text na titulnej strane. Teraz nehovorím o tom, že Postoy je jasne vyhranený portál, a to oceňujem - často som si ho rád čítal (najmä stĺpček z diania vo Vatikáne) a často nesúhlasil, ale týmto Postoy prekročil prah. Nenávisť, ktorú je z textu cítiť ho zaraďuje medzi portály pravicových extrémistov ako Beo/Prop, satiricky zas medzi Weekly World News a ich príbehy o netopierom chlapcovi. Na FB stránke Postoy.sk som svoju nevôľu už vyjadril, myslím, že ako stály čitateľ a podľa reakcií nie som sám - čakám od redakcie vysvetlenie.
AKTUALIZOVANÉ o 18.20, 8.10.2013: Postoy.sk zmenil rubriku zaradenia textu zo spravodajského Glóbus na názor. Stále mi ale chýba vysvetlenie vyššie položených otázok. Naozaj Postoy.sk chce dávať priestor hocijakému názoru, aj takému, o ktorom sa dá poľahky zistiť, že je argumentačne vystavaný na klamstvách. Očakávam viac, než iba preradenie z rubriky názor, mohli by to napríklad dať do rubriky overené klamstvo. Navyše je stále na mieste hlavného príspevku dňa, čím redakcia jasne deklaruje svoj postoj. Žurnalistika proste takto nefunguje.
AKTUALIZOVANÉ O REAKCIU POSTOY.SK, 14.10.2013: Šéfredaktor Postoy.sk Lukáš Obšitník nakoniec po dvoch dňoch na moju kritiku reagoval, nájdete ju v texte Z BLOGU: Reakcia na B. Ondrášika.
Chcel by som sa za túto reakciu poďakovať a aj za priznanie, že názor v článku Postoy.sk volil tvrdý tón, ale ešte viac zato (že na rozdiel od pôvodného textu) jeho reakcia ešte viac zdôraznila tragédiu z roku 1998. Ani teraz s jeho slovami nesúhlasím, na druhej strane som vďačný, že sa vyvolala diskusia. Pristavím sa iba pri poznámke, kde Lukáš Obšitník spomína, že v diskusiách som sa vyjadril "invektívne". Tu by som chcel zdôrazniť, že nikdy som neútočil na nikoho osobne a ad hominem, hoci moje slová boli ostré (napríklad ako hanba žurnalistiky v hodnotení pôvodného textu, a že Postoy by sa mal hanbiť a pod. - držal som sa faktov) - a nikdy, podľa môjho názoru, nie ostrejšie, než bol pôvodný a pôvodne spravodajský text a než by si podľa mojej mienky zaslúžil. Na mňa sa však zrútilo aj v debate tu na SME.sk, v osobných správach, ako aj na sociálnych sieťach množstvo veľmi ostrých prirovnaní zo strany priaznivcov pôvodného textu, ktoré často boli ad hominem (niekedy veľmi nevyberanými) útokmi. Tu chcem ale zdôrazniť, že tieto debaty poznám a aj ich ostrosť - obzvlášť pri tejto téme, keďže vzbudzujú vášne. Zároveň tieto reakcie nestotožňujem s ľudmi, ktorí novinársky na Postoy.sk prispievajú.
