Oceán padajúci do priepasti.
Rieka Iguazú pramení pri meste Curitiba v pohorí Serrado Mar. K vodopádom urazí púť dlhú 1300 kilometrova priberie 30 prítokov. Tesne pred sútokom s riekou Paraná saobrovským oblúkom stáča na sever a rozlieva do strán, akoby sa chcelavyhnúť pádu do hlbín. Na brazílsko – argentínskom pomedzí sa nachádzafantastický systém vodopádov, ktoré sú spolu takmer štyrikrát širšie akoseveroamerické Niagarské vodopády a takisto o tridsať metrov vyššie.Voda sa s hukotom valí cez prah Paranskej plošiny a miznev rokline hlbokej 85 metrov, ktorá sa príznačne nazýva La Garganta del Diablo –Diablovo hrdlo. Zo skalnatého hrtanu rokliny stúpa belavá zmes hmlya vodnej triešte cez ktorú prenikajú slnečné lúče a vytvárajú farebnédivadlo desiatok dúhových oblúkov klenúcich sa nad ligotavými stuhamiizolovaných vodopádov. Je ich takmer300, menších či väčších spútaných v jeden obrovský vodný svet Iguazú, čiževeľká voda, ako o ňom príznačne hovoria guaranskí indiáni.
História a objavenie
Tajomný svet vodopádov Iguazú bol dlho skrytý pred očamiEurópanov. Boli odpradávna známe iba indiánom kmeňa Guaraní, ktorí od nepamätižili v okolí rieky. Pre nich boli vodopády symbolom sily a námetom namnožstvo podivuhodných legiend a piesní. Prvým Európanom ktorý uzrel vodopádyIguazú bol španielsky conquistador Don Alvar Núñez Cabeza de Vaca. Prisvojej púti od pobrežia do práve založeného mesta Nuestra Seňora de la Asunción v roku 1541narazil pri plavbe na neprekonateľnú hrádzu obrovských prúdov vody valiacich sado priepasti. Nazval ich, ako bolo v tej dobe zvykom Saltos de Santa María– vodopády Panny Márie. Tento názov sa však dlho nezachoval a ľudia sačoskoro vrátili k pôvodnému indiánskemu názvu. Pozoruhodné je, že nahrdého španielskeho dobyvateľa vodopády vôbec nezapôsobili. Vo svojej správeo ceste napísal, že prúd rieky bol veľmi silný, keďže ďalej po prúde sanachádzali obrovské vodopády a kanoe bolo treba preniesť. Pre cestovateľovzo šíreho sveta sa vodopády otvorili začiatkom minulého storočia. V tomčase sa brazílska a argentínska vláda rozhodla uchovať pozoruhodné prírodnédedičstvo a zriadila na území vodopádov národné parky. Odvtedy tútoojedinelú prírodnú krásu navštívili milióny turistov. O samotnýchvodopádoch koluje veľké množstvo rozprávaní a padajúce steny vody sisvoju pozornosť naozaj zaslúžia.
Vodopády ako také majú pozoruhodnú históriu.V pradávnych časoch, keď ešte Afrika bola pevne spojená s JužnouAmerikou ako súčasť mohutného prakontinentu Gondwana si rieka Iguazú lenivotiekla po starobylých pralesoch kde sa preháňali majestátne dinosaury. Jednéhodňa sa však oba kontinenty začali od seba pomaly vzďaľovať, zem pukalaa rieka menila svoje koryto. Po niekoľkých miliónoch rokov sa do cestyIguazú postavila mohutná hradba vulkanických skál. Akoby sa bohovia rozhodliprerušiť idylku rieky a nachystať pre ňu zdanlivo neprekonateľné nástrahy.Všetka táto kyklopská činnosť ohnivých bohov sopiek sa udiala pred 100 miliónmirokov. Avšak rieka sa nechcela vzdať bez boja a ustavične sa snažilaprekonať hradbu skál, ktoré jej stáli v ceste. Po dlhom boji vodný živelzvíťazil nad ohnivým a rieka sa zarezala do mäkších hornín na hraneParanskej plošiny. Po miliónoch rokov boja vody a odolných čadičových skál vznikla dnešná podoba vodopádov. Riekavyužila trhliny v skalách, vzniknutých na mieste geologických zlomova vymodelovala si svoje riečisko. Horniny počas celej histórie vodopádovpodliehali nesmiernej sile prúdov vody a tak Iguazú postupovali protiprúdu rieky len veľmi pomalým tempom, pričom zanechávali za sebou hlbokozarezaný kaňon vyhĺbený v čadičových skalách. Dôkazom toho boli aj vodopády Sete Quedas, ktoré postupovali proti prúdurieky Paraná, kým Iguazú sa na sútoku oddelili a zahryzli sa do menšiehoprítoku na ľavej strane. V súčasnosti novopostavená vodná elektráreň Itaipunavždy pochovala pod svojou hladinou jedny z najmohutnejších vodopádov nasvete, ktoré zmizli zo sveta v prospech betónového kolosu produkujúcehoelektrickú energiu pre tri štvrtiny Paraguaya a celú južnú Brazíliu. Primát najmohutnejšívšak ostal. Itaipu, najväčšia vodná elektráreň sveta dostala prednosť predojedinelým prírodným skvostom v podobe Sete Quedas. Ničivá sila vody však ešte nepovedala svojeposledné slovo. Masy vody rútiace sa cez hranu skalnatých terás naďalejneúnavne odlamujú pevné bloky kameňa a posúvajú padajúce steny vody ďalejproti toku rieky. Po niekoľkých miliónoch rokov v ďalekej a nám vzdialenejbudúcnosti si ľudia už len s nostalgiou zaspomínajú na najkrajšie vodopádyna svete.
Nosáľ červený, domorodcami nazývaný tiež gautchí - malá aktívna šelmička snoriaca po dobrotách od turistov.
Život okolo vodopádov
Pohľadz lietadla na oblasť Iguazú v nás zanecháva dojem, akoby sila vodyroztrhala na pásiky machový koberec. Zelená farba dominuje širokej oblasti.Okolie rieky je pokryté smaragdovo zeleným dažďovým pralesom, pokrývajúcimrímsy a terasy po ktorých sa valia prúdy kalnej vody. Človek sa však cítiuprostred majestátneho pralesa ako malý trpaslík v ríši divov. Všadenaokolo bujná tropická vegetácia, listy obrovských papradí, hroty bambusov,elegantné kmene paliem a tisíce druhov tropických a nám neznámychstromov, ktorých koruny sa skláňajú pod ťarchou machov, ružových begónii,zlatých orchideí, žiarivých bromélií a lián s rúrkovitými kvetmi. Toje iba stručný výpočet nespočetného bohatstva flóry na brehoch vodopádov. Okrempozemskej vegetácie flóra zahŕňa aj podvodný svet. Ten sa však nemôže rovnaťs tým suchozemským. Vodné rastliny pripomínajú svojím tvarom machya lišajníky. Ich najväčšia sláva prichádza v období dažďov, keďsa všetky pokryjú drobnými kvietkamia vytvárajú dúhový koberec na spenenej hladine rieky. Závesyz pestrofarebných kvetov padajú zo stromov a dotvárajú rozprávkovúatmosféru novodobého raja na Zemi. Všadeprítomné množstvo kvetov využívajúcichkaždú skulinku pre svoj rast oživuje bezútešné čierne skaly. V tomtopestrofarebnom mori sa preháňajú mračná rôznorodého hmyzu. V korunách stromovhniezdia pestrofarebné papagáje ara, tinamy, nemotorné farebné tukany, ktoré človekarozosmejú svojím milučkým výzorom. Nad vodopádmi lietajú státisíce dážďovníkovvrhajúcich sa strmhlav do bielej tmy vodnej triešte. Z kvetu na kvetpoletujú stovky druhov motýľov, niektoré veľké ako ľudská dlaň. Najmäpestrofarebné vidlochvosty svojím elegantným krúživým letom uchvátia dychtivéhoobdivovateľa. Po stromoch, kameňoch a kríkoch pradú svoje hodvábne sieterešpekt vzbudzujúce pavúky. Miliardy zelených listov pochodujúcich dopodzemného mraveniska križujú turistické chodníčky. Listy slúžia ako živná pôdapre spoločenstvo lesných mravcov živiacich sa pestovaním húb vo svojichpodzemných kolóniách, niektoré jedince dorastajú až do veľkosti 3 cm .
No nielen maléstvorenia živej prírody môže človek obdivovať v pralesoch okolo rieky.Temné a človeku často i nebezpečné zákutia lesa poskytujú útočisko aj preveľké zvieratá. Nie je problém stretnúť rôzne druhy plazov, ktorým kraľuje až deväť metrov dlháa 300 kg vážiaca anakonda. Avšak typickým obyvateľom národných parkov jezvieratko gautchí, čiže nosáľ červený. Táto malá, necelý meter dlhá, aktívnašelmička veľmi rýchlo pochopila aký osoh jej prinášajú davy zvedavýchnávštevníkov parku. Jej obratnosť pri pýtaní potravy je až obdivuhodná.Bez väčších problémov a rešpektu dokáže chňapnúť po taške poprípade vliezť doruksaku za voňavou pochúťkou nepozorného turistu. Ak sa jej zámer nevydarí, viebyť veľmi zlomyseľná a dotieravá. Okrem týchto šelmičiek môže človek stretnúťnajmä na úsvite kapybaru – najväčšieho hlodavca na svete, tapírov, jeleňov,prasiatka pecari, ocelota či všadeprítomné opice škriekajúce po všetkom, čo sahýbe. Najviac šancí vidieť divokých obyvateľov pralesov ponúka návšteva safariMacuco, jediným povoleným výletom do útrob pralesa so štipkou dobrodružstva.Pri troche šťastia a odvahy má človek šancu uzrieť aj honosného kráľalesov - jaguára. Toto stretnutie však nemusí dopadnúť vždy šťastne. V roku1997 sa jedno takéto stretnutie medzi jaguárom a človekom skončilotragicky, keď neopatrný syn miestneho rančera prišiel o život. Odvtedy je preturistov obmedzený pohyb do útrob pralesov, čím im je odoprené potešeniez myriad zvukov, vôní a tajov pralesa.
Malé opice dokonale splývajúce s okolitým prostredím.
Bolisme pri tom
Človek,ktorý navštívi pozoruhodný vodný svet okolo Iguazú má hneď niekoľko dôvodov nato, aby sa vrátil a opäť sa pokochal neskonalou krásou dômyselnej prírody,ktorá má vždy čo ponúknuť. Je len na nás ľuďoch, aby tento kúsok Zeme prežil vosvete, kde príroda dennodenne zápasí o prežitie. My sme to šťastie malia obraz vodopádov Iguazú nám navždy zostane v pamäti aj keby hopochovala ďalšia megalomanská betónová stavba. Je však dôležité, aby sazachoval aj pre budúce generácie ľudí, ktorí už možno nebudú mať možnosťuvidieť papagája ako si bezstarostne poletuje nad mohutným vodopádom niekdev Južnej Amerike. Hovorí sa, že kto nevidel vodopády Iguazú, nebolv Brazílii. Ale čo sa bude hovoriť, keď už vodopády nebudú? Kto nevidelItaipu, nebol v Brazílii?
Brazílska časť vodopádov Iguazú.
Argentínska časť vodopádov Iguazú, ostrov St. Martin.
Argentínska časť vodopádov iguazú, ostrov St. Martin.
Martin Ondrejka a JaroslavPršek.
