Nočným Paraguajom
Sedíme na studenej dlažbeautobusovej stanice v brazílskom pohraničnom meste Foz do Iguazú. Jehlboká noc, no život na autobusových staniciach Južnej Ameriky nikdy neutícha.Ľudské zástupy sú neustále v pohybe. Zdá sa, že sa nikdy nezastavia. Zdanlivoorganizované, hemžiace sa mravenisko človečenstva. Práve odchádza nočný autobusdo Buenos Aires a s ním 50 ľudských osudov. Nepoznáme sa, no nakratučký okamžik sa stretli naše tváre priamym pohľadom. Zajtra už bude všetkoinak. Tisíce ľudí, ktorých spájal jeden bezvýznamný príbeh sa prebudí do inéhorána. Dajú si svoju skorú kávu v uruguajskom Montevideu, možno sa vyberúna pláž v Rio de Janeiru, alebo si len tak sadnú na lavičku v parku v chilskomSantiagu. Nás privíta ránov paraguajskom Asuncióne. Aké bude?
Niekedy cítim obavu, niekedy strach, no vždy je to zvedavosť, čo vo mneprebudí tú bezhraničnú predstavivosť o neznámych končinách, kam právesmerujú moje kroky. Vždy si v mysli vopred vykreslím obraz, ktorý sa väčšinouzhoduje s originálom. To ránobolo však iné, až som chvíľu zapochyboval.
Už nesedím na studenej dlážke, dlhé čakanie ma prinútilo vytiahnuť teplúdeku z batohu. Bola až na samom spodku. No samozrejme, ako vždy všetky veci,ktoré práve potrebujem.
Konečne. Dohrmel náš autobus. Netypicky luxusný, lehátkový Mercedes lenpre 20 cestujúcich. Ideme. Nočná cesta naprieč Paraguajom sa začína za riekouParaná v mestečku Ciudad del Este. Sútok riek Iguazú a Paraná jeprírodným pohraničným trojuholníkom. Protiľahlé brehy sú domovom trochodlišných kultúr: civilizovanej Argentíny, jedinečnej Brazílie a nám neznámehoParaguaja.
Vonku prší vlažný dážď do čierno čiernej tmy. Počujem, ako neprestajnedobiedza. Rozmazané siluety nočného Paraguaja letia za tmavým oknom kdesi dominulosti. Ľudia, domy, stromy, zvieratá – príliš rýchlo sa strácajú, aby somsi ich zapamätal. Som bdelý, no nedokážem si na nič spomenúť. Nedokážem sivybaviť tváre, ba ani obrysy utekajúceho sveta za oknom. Noc je dlhá a monotónna– nikoho nezaujíma. Pre miestnych je len jedna z mnohých, ktoré trebaprežiť. A v tom je ten rozdiel: Paraguaj prežíva – ja žijem.
Ňuestra Seňora de la Asunción
Mesto ešte spí, akoby sa nechcelo zobudiť do ďalšieho sychravého dňa.Spiace masy ľudí, uväznené v neosobnom chladnom svete, kde bojazlivé slnkozatieňujú husté mraky a hviezdy miznú za blikaním neónových lámp. Konečnesvitá. Šedé lúče hladia naše unavené tváre po prebdenej noci. Najprv posteľa poriadny spánok, až potom si pričuchneme k mestskému životu paraguajskejŇuestry Seňory.
Ubytovali sme sa v starom ošumelom hoteli honosného názvu Ambasador.Izby sú vlhké a temné. Na chodbe, toaletách, či schodisku je hrobovéticho, počuť len tlmenú vravu blízkeho slumu. Naša prítomnosť nikohonevyrušuje, až na niekoľko švábov a nočných lišajov. Sú všade, zvykajmesi.
Okrem nás troch tu prebýva ešte jedna podivná Nemka. Už 9 mesiacov putujeJužnou Amerikou. V Asuncióne je práve týždeň, no posledné tri dni neopúšťahotel. Spoznáva Paraguaj svojským spôsobom – cez posteľ. Pri jej dverách sipodáva kľučku niekoľko miestnych indivíduí. Vzdychy, stony, vzlyky striedajúurážlivé nadávky a hysterické výbuchy hnevu na nejakého švába - voyera.
Niekde sa dozvedela, že paraguajskí chlapi sú vzácnosťou. Krajina totižprišla v 19. storočí o takmer 99 percent mužskej populácie vo vojneproti tzv. trojdohode (Argentína, Uruguaj a Brazília). Ostali len starci,invalidi a vojnoví veteráni. Dodnes sa pomer mužov a žien nevyrovnal.Ak niekde vo svete existuje čistý machizmus, tak je to určite v Paraguaji.
Typická juhoamerická favela v Asuncióne.
Strecha hotela Ambasador, v pozadí prezidentský palác.
Najkrajším kútom hotela je strecha. Pár hrdzavých stoličiek, sudy nadažďovú vodu a kamenné ohnisko. Popíjajúc miestnu cervezu pozorujeme blízkeokolie. Pred nami je prezidentský palác, naľavo rieka Paraguaj ajs argentínskou Clorindou na druhom brehu, napravo drevené chatrče všadeprítomnejchudoby.
Ulice sú prázdne, len po zuby ozbrojení policajti postávajú po dvojiciacha sŕkajú maté z drevených kalíškov. Sem tam si poopravia očividnenepohodlnú nepriestrelnú vestu, či prehodia brokovnicu na druhé rameno.
Skúšame šťastie na miestnom trhovisku. Hľadáme niečo, čo nás zaujme. Smechladní a nedôverčiví. Túlame sa vlhkými ulicami, pozorujeme každodennýživot, alebo len tak postávame na rohu. Pijeme mdlú kávu v miestnejvývarovni. Aj tu je švábov viac, ako hostí.
Absurdum krajiny tieňov sa dokonale prejaví na miestnom železničnomnádraží. Kupujeme si lístky na vlak. Iba náhodne ukážeme prstom na akésinajbližšie mesto v cestovnom poriadku. Lístky sú šialene lacnéa o pár sekúnd zisťujeme prečo. Nádražie je úplne schátralé.Postávajú tu len hrdzavejúce vraky parných lokomotív. Tu snáď vlaky nepremávajúuž desaťročia. Nechápeme. Pokladňa funguje, lístky však predávajú naneexistujúce spoje. S vyzývavou otázkou sa obraciame na mujer za okienkom– atrakcia pre turistov, znie jej logická odpoveď. Dnes sme prví, ktorínaleteli, denne tak do desať ľudí. Turistov je šialene málo a aj to málosa dlhšie nezdrží - sťažuje si. Ani nás nemusí dlho prehovárať aby sme sikúpili ešte po jednom lístku. Sme ľahší o pár tisíc guaraní, veď aj tak tonemáme kde utratiť.
Ani my sme sa dlho nezdržali. Tri dni a dve noci nám trvalo, kým smepochopili, že tu povestný cestovateľský poklad hľadáme márne. Vraciame sa späťdo Brazílie, kde sme už našli klenoty blízke našim srdciam.
Len hlúpe tridni. Toľko času som bol ochotný obetovať. Už to nikdy neurobím.
Schátralé vlakové nádražie s parnými lokomotívami.
Indiánka z kmeňa Guaraní Miestna cerveza
Náš hotel
