Úvod
Rieka Orinoko je tretím najmohutnejším tokom na juhoamerickom kontinente. Od svojho prameňa na stolovej hore Serra Parima blízko brazílskych hraníc až po jej ústie do Atlantiku južne od ostrovov Trinidad a Tobago urazí púť dlhú 2560 km. Odvodňuje pritom oblasť o celkovej rozlohe takmer jeden milión km2. Svojimi vodami osladzuje Atlantický oceán každú sekundu o 18 000 m3. Množstvo naplaveného materiálu unášaného riekou je také enormné, že sa delta každým rokom posúva o 40 metrov do Atlantiku. Najväčšou raritou rieky je však prírodný prieplav spájajúci orinocké povodie s povodím kráľovnej všetkých riek, Amazonkou. Ak pustíte niekde v pralesoch južnej Venezuely do kalnej vody horného Orinoka papierovú lodičku, tá nakoniec dopláva do delty tejto rieky južne od ostrova Trinidad. Je však dvadsaťpäťpercentná pravdepodobnosť, že dopláva do mora úplne odinakiaľ. Asi 320 kilometrov od prameňa vteká rieka do úzkeho údolia, v ktorom sa na obidvoch brehoch týči izolovaný skalný útvar. Orinoko zovreté medzi týmito prekážkami zvyšuje rýchlosť toku, potom sa prudko skrúti na juhozápad a rozdvojí sa. Tri štvrtiny vody tečú ďalej na sever pod menom Orinoko a zvyšok vteká do koryta širokého 46 metrov, ktoré vyhĺbili povodne v južnom brehu. Tu sa začína Casiquiarský prírodný prieliv. Loďku, ktorú by vtiahol tento jedinečný prírodný úkaz bude plávať 335 kilometrov až do Rio Negro, prítoku Amazonky a amazonskou deltou sa nakoniec dostane do Atlantiku takmer 1600 kilometrov na juhovýchod od delty Orinoka.
Napriek tomu, že Orinoko sa pokladá za národnú rieku Venezuely, takmer 85% Venezuelčanov ju nikdy nevidelo a pravdepodobne ani nikdy neuvidí. Väčšinu svojej cesty totiž prekonáva ťažko prístupnými oblasťami Guyanskej vysočiny na hraniciach Venezuely a Kolumbie, či nížinou hustého tropického dažďového lesa Los Llanos.
Piacoa
Väčšina vedeckých expedícii, či turistických skupín začína svoju púť deltou Orinoka v mestečku Tucupita. Tu je možné zaobstarať si skúseného sprievodcu, loď, potraviny a potrebnú výbavu pre pobyt v nehostinných podmienkach delty. Sídli tu množstvo drobných cestovných kancelárii, ktoré sústreďujú svoje turistické služby hlavne na niekoľkodenné výlety loďou po kľukatých kanáloch rieky (tzv. caňos).
Nás však naše doštípané nohy doviedli úplne inde, do malej rybárskej dedinky Piacoa asi 80 kilometrov východne od mesta Ciudad Guyana. Turistov tu domáci vidia len veľmi zriedka. Ak tu aj nejakí zablúdia, zvyčajne nezostanú ani na noc a vrátia sa späť do Ciudad Guyany. My tiež nemáme v úmysle prenocovať v osade, ale niekde v okolitej delte. Na tunajšej policajnej stanici sa mierne nafetovaní muži zákona viac zaujímajú o kohútie zápasy v kancelárii šerifa ako o skupinku štyroch turistov a tak hľadáme pomocnú ruku v miestnej Bodege. Starý predavač zmiešaného tovaru nám doporučuje jedine Almanda, rybára žijúceho v chatrči z vlnitého plechu na brehu rieky. Pozná deltu ako svoju vlastnú dlaň. Prežil v jej lone väčšinu svojho života. Je to skúsený a rozvážny človek, ktorý nám ponúkol plaviť sa v jeho spoločnosti tri dni v malej drevenej bárke po delte Orinoka. Je pravé poludnie a osada je takmer ľudoprázdna. Všetci sú ukrytí v chladivom tieni stromov, len skupinka štyroch turistov horúčkovito nakladá potrebný materiál do divočiny. Stany, spacie vaky, udice, návnady, potraviny, repelenty a môže sa vyplávať priamo do zeleného pekla, ako nazval deltu Orinoka pri svojej tretej plavbe do nového sveta Krištof Kolumbus. Pomalou plavbou prekľučkujeme cez príbrežné plytčiny rovno na hlavné rameno Río Grande, indiánmi nazývané Wiri Noco (miesto pre pádlovanie v jazyku Warao). Skomolením tohoto indiánskeho názvu vzniklo Orinoko.
Lov na Piraje
Almando manévruje so svojou loďou s patričným nadhľadom a citom skúseného vodáka. Bez väčších problémov prekonávame rozbúrené vody hlavného toku a mierime k neveľkému Ostrovu Leguánov. Na jeho mäkkých piesčitých brehoch zanechávajú pohybujúce sa leguány typickú stopu ich dlhého chvosta. Pred nami sa však tieto bojazlivé plazy dôkladne ukryli v nenápadných skrýšach v blízkom džungľovom poraste.
Je koniec februára a Orinoku vládne obdobie sucha. Aj napriek tomu len s veľkou námahou rozoznávame nejasné kontúry protiľahlého brehu rieky. Hľadíme zapadajúcemu slnku rovno do tváre. V jeho zlatistých lúčoch zaplavujúcich stále nepokojnú hladinu sa občas mihnú temné tiene chrbtových plutví sladkovodných delfínov – inií orinockých. Nad Orinokom zavládol tichý súmrak a to je ten najvhodnejší čas na lov pirají. Almando zamieri s loďkou do blízkeho tichého ramena, zarastaného bujnou vodnou vegetáciou. Tento zelený koberec na hladine vytvára pod vodou ideálny a životom hmýriaci sa ekosystém. Množstvo druhov sladkovodných rýb tu nájde dostatok potravy a v neposlednom rade aj útočisko pred dravcami.Tým najznámejším a napriek všetkým dohadom aj najkrvilačnejším dravcom Orinoka je Piraja červená (Pygocentrus nattereri) domorodcami nazývaná Piranja rocho, alebo Caribe. Jej ostré zuby ako žiletky dokážu ohlodať napadnutú obeť v priebehu niekoľkých sekúnd až na kosť. Jej jedálny lístok pozostáva väčšinou z menších živočíchov, hlavne rýb a vodných bezstavovcov. Sú však známe aj prípady a nie je ich málo, kedy tieto ryby vo veľkých húfoch zaútočili aj na veľké suchozemské cicavce, väčšinou ranené zvieratá krvácajúce do vody. Piraja má zo všetkých zmyslových orgánov najlepšie vyvinutý čuch a pach krvi dokáže pritiahnuť aj niekoľko tisíc členný húf týchto nenásytných predátorov.
K lovu pirají nie je potrebná zvláštna rybárska výstroj. Stačí len obyčajný kus pevného silonu, rybársky háčik a krvavá návnada. Hladina je tichá a pokojná, akonáhle ju však návnada rozčerí, v zlomku sekundy na ňu útočia nedočkavé piraje. Je už len na rybárovej zručnosti vystihnúť ten správny moment a prudkým trhom zaseknúť. Netrvá dlho a na dne loďky sa trepoce prvý úlovok.
Najväčším nepriateľom človeka v týchto končinách delty je však všadeprítomný bodavý hmyz. Mračná komárov zaplavia po západe slnka nočnú oblohu a nie ani tak neznesiteľné teplo a dusno nedajú človeku spať, ako ich dotieravosť. Nepomáhajú ani tie najvychýrenejšie repelenty, šťava z citrónu, či cesnak. Malária, žltá zimnica či rôzne druhy alergií sú nepríjemným sprievodným javom ich bodnutia. Domorodí indiáni z kmeňa Warao sa chránia pred dobiedzavým hmyzom krokodílím tukom, ktorý svojim odporným zápachom odpudzuje nielen nás, ale aj komáre.
Warao, ľudia z kanoe
Noc trávime u Almandových priateľov, napoly orinockých indiánov a napoly mesticov. Žijú na ľavom brehu Río Grande, kde chovajú pár kusov dobytka a pestujú palmu moriche (Mauritia flexuosa), ktorá je základným zdrojom potravy a stavebného materiálu miestnych indiánov. Sú to veľmi pohostinní a priateľskí ľudia a aj keď nerozumieme ich zvláštnemu domorodému dialektu, skomoleniny španielčiny a jazyku Warao, náš rozhovor nemá konca kraja. Nedokážu pochopiť, čo nás len môže zaujímať o svete v ktorom žijú, prečo sa dobrovoľne plavíme po delte Orinoka, prečo si fotografujeme ulovené piraje a prečo chceme stoj čo stoj ochutnať kokosové mlieko? Ich viac zaujíma náš svet. Čo je to za podivuhodné jedlo, ktoré len vysypeme do horúcej vody a chutí ako polievka? Čo je to celaskón? Niet sa čomu diviť. Žijeme v úplne rozdielnych svetoch a kultúrach. Naše zvyky sú im cudzie tak ako nám sú cudzie ich zvyky. Koniec koncov, tiež by sa mi zdalo čudné, keby si niekto na centrálnom trhovisku s primeranou vážnosťou fotografoval obyčajnú cibuľu.
Indiánske deti sú milučké a zvedavé, ako každé jedno dieťa na tejto planéte. Budú okolo vás poskakovať, ťahať vás za nohavice, ochotne sa ponúknu vziať vám vašu batožinu a keď im náhodou venujete nejakú maličkosť, napríklad šiltovku alebo vankúš z lietadla, ste naveky ich kamarát. Ráno vám prinesú kávu, sadnú si vedľa na zem a potichu budú hľadieť do vašich očí bez jediného žmurknutia. Sme iní a oni to cítia, smiešni bieli ľudia čo na slnku zčervenejú.
Čím viac sa plavíme na východ, prenikáme hlbšie do srdca orinockej delty. Poslednou baštou civilizácie je drobná rybárska osada Santa Catallina. Na mapách jej niet a prašná cesta hustou džungľou nie je vždy zjazdná. Pár kilometrov po prúde sú už len osady indiánov z kmeňa Warao, ktorých stretávame stále častejšie plaviacich sa vo svojej loďke z jedného kusu kmeňa (kuriara). Títo ľudia vyrastajú, žijú i umierajú na vode. Slovo Warao doslovne znamená – ľudia z kanoe čo dokonale vystihuje životný štýl tohto domorodého národa. Keď prirazíme k jednej slamenej chatrči na brehu, nájdeme tam len ženy a deti. Muži sa zavčas rána vybrali do džungle na lov leguánov. Používajú pritom klasické fúkačky a šípy s paralyzujúcimi hrotmi, alebo rybárske siete. Nehovoria španielsky, majú svoj vlastný jazyk Warao a preto je naša konverzácia obmedzená len na posunky rúk a nôh.
Po niekoľkých kilometroch plavby po hlavnom ramene Río Grande meníme kurz do malého pravostranného prítoku Orinoka. Vládne tu pochmúrna a temná atmosféra. Les skláňajúci sa nad našimi hlavami tvorí pre slnečné lúče nepreniknuteľnú bariéru. Spúšťajúce sa liany z vrchných etáži porastu sa dotýkajú kalnej hladiny. Ťažký tropický vzduch dráždi naše sliznice. Na brehoch v korunách stromov škriekajú opice a papagáje. Loďka horko ťažko prekonáva nástrahy, ktoré pre nás pripravila rieka. Obrovské hnijúce kmene, bahnité plytčiny zužujú plavebný priestor. Miestami to skúšame aj po súši. Mačetami presekávame bujnú vegetáciu a po kolená sa brodíme v lepkavom čiernom bahne. Neveríme vlastným očiam, keď po niekoľkých hodinách úpornej plavby zazrieme na brehu neveľkú slamenú chatrč v ktorej sa tlačí početná rodina domorodcov. Je až neuveriteľné ako si títo ľudia vytvorili uprostred nehostinnej divočiny svoj domov. Odrezaní od zbytku sveta tu v zelenom pekle žijú svoj vlastný život úplne podriadený zákonom divočiny. Ochotne nás prichýlia do ich skromného príbytku prenocovať. Na oplátku ich druhý deň berieme späť do Piacoa, kde chcú speňažiť práve ulovené leguány. Za utŕžené peniaze dostanú trochu múky, kukuricu a možno zostane aj deťom na sladkosti. Ako sa však dostanú späť k svojej chatrči, to netušíme. V Piacoa naša dobrodružná plavba deltou Orinoka začala a tu sa aj končí. Doštípaní, doráňaní a na smrť unavení sadáme do terénneho taxíku, ktorý nás odvezie do Ciudad Guyany. Jedno dobrodružstvo sa končí, no hneď druhý deň nás čakajú desiatky ďalších na Chiminských ostrovoch v južnom Karibiku.
