Zabudnuté a znovuobjavené
Na hraniciach troch juhoamerických štátov, Venezuely, Brazílie a Guyany sa ako obrovský hraničný kameň vypína azda najslávnejšia stolová hora Mt. Roraima (2800 m/nm). Objavil ju v 16. storočí britský cestovateľ a dobrodruh sir Walter Raleigh. Ako mnoho jeho súčasníkov hľadal mýtické El. Dorado, stratené zlaté mesto. Hora zapadla na dlhé roky do zabudnutia až kým sa pod jej kolmé steny v 19. storočí nedostali bratia Schomburgkovci vyslaní Kráľovskou Geografickou Spoločnosťou. Ich správa vzbudila vo Veľkej Británii obrovskú vlnu nadšenia. Arthur Conan Doyle, člen Kráľovskej Geografickej Spoločnosti inšpirovaný prednáškou o tajuplných stolových horách hlboko v srdci Guyanskej vysočiny napísal v roku 1912 legendárny román Stratený Svet. Hlavný hrdina príbehu doktor Challenger vedie svoju expedíciu na Vysočinu, kde objaví vo svojom špecifickom prostredí už dávno vyhynuté druhohorné dinosaury. Príbeh je čisto výplodom autorovej fantázie, ale tá analógia o existencii atypických živočíchov a rastlín nie je náhodná. Na Roraime skutočne existuje rastlinstvo a živočíšstvo, ktoré by sme márne hľadali inde na svete. Ich evolučný vývoj napredoval milióny rokov izolovane od okolitého prostredia v dôsledku čoho sa vyvinuli odlišné endemické jedince. Botanici a zoológovia ešte aj v súčasnosti objavujú nové druhy rastlín a živočíchov. Z geologického ponímania patria stolové hory guyanskemu štítu a sú akými si reliktmi nesmierne starých kontinentálnych sedimentov, prevažne kremenných pieskovcov až kvarcitov, ktoré sa usadili počas prekambria približne pred 1.5 miliardami rokov. Vietor, voda a slnko ich postupne modelovali až do súčasnej podoby a vytvorili fascinujúce umelecké diela prírody.
Na dohľad hory
Stolové hory v oblasti východnej Canaimy sú vzdialené od Caracasu, hlavného mesta Venezuely 1200 km. Už druhý deň sa trmácame miestnym etnobusom cez šíru Veľkú Savanu. Nekonečná a strastiplná cesta, počas ktorej sa náš autobus ocitol niekoľkokrát v stave neovládateľnom, raz si vybočil aj mimo cesty a splynul s okolitým lesom, končí v drobnej pemónskej osade San Francisco de Yuruani 50 km severne od brazílskych hraníc. Miestni obyvatelia sú prevažne indiáni z kmeňa Pemónov a živia sa ako sprievodcovia turistov po okolitej krajine. Našim cieľom je výstup na Mt. Roraimu, najvyššiu stolovú horu vzdialenú 40 kilometrov východne od osady. V poslednom období sa hora stala slávnou, najmä vďaka objavu slovenských speleológov, ktorí tu zamerali druhú najdlhšiu subhorizontálnu jaskyňu v kremencoch na svete. Podľa zvláštneho erózneho úkazu, dostala meno Cueva Ojos de Cristal, čiže Jaskyňa krištáľových očí.
Je nesmierne horúci a suchý deň a fakt, že u nás doma práve vrcholí lyžiarska sezóna ma o to viac ubíja. Čakal som aspoň chladivú tôňu okolitého dažďového lesa, ale tu len 5 stupňov severne od rovníka niet široko ďaleko ani len náznak súvislejšieho lesného porastu. Často som doma čítal o intenzívnom vypaľovaní dažďových lesov, ale táto skúsenosť opäť prekonala moje očakávania. Rozsiahly požiar, ktorý sa ako smrť prihnal v štyridsiatych rokoch z brazílskeho územia spálil nedozierne plochy pôvodného lesa. Len kde tu sa objavia drobné ostrovčeky zelene, spravidla len v okolí riek stekajúcich zo stoloviek, ktoré sú ešte stále ukryté pred našimi nedočkavými zrakmi. Ten prvý vizuálny kontakt je jedným z najvzrušujúcejších zážitkov môjho života. Keď stanete zoči-voči stolovej hore, celá okolitá krajina ustúpi do úzadia a vy vnímate len jej majestátnosť a skamenenú krásu dômyselnej prírody, snehobiele oblaky zahaľujúce jej plochý povrch plaziace sa po jej strmých stenách až k vám.
Mne absolútne neznáma flóra. Pravdepodobne endemity stolových hôr.
Túto poznám - Drosera roraima. U nás podobné mäsožravky - rosičky.
Cestou na Veľkú modrozelenú horu
Všetky skupiny smerujúce na Veľkú modrozelenú horu, čo je indiánsky výraz pre Roraimu musia prejsť cez osadu Paratepui, kde je sídlo Národného parku. Tu dostanú potrebné inštrukcie a užitočné rady pred samotným výstupom. Je niečo po tretej hodine poobede a náš sprievodca Fernando je mimoriadne netrpezlivý. Vraj nás čaká ešte poriadny kus cesty cez nehostinnú savanu až do prvého tábora na Rio Ték. Musíme teda pokračovať v jeho rýchlych krokoch ešte dobrých päť hodín k táborisku pod stolovou horou Kukenan. Večer nám Fernando so záujmom rozpráva pemónske legendy a mýty. Indiáni nazývajú stolové hory tepui, čo doslovne znamená miesto bohov. Svoje sídlo tu má bohyňa Kuín, stará matka všetkých ľudí na Zemi. Pemóni taktiež považujú tepuis za pôvodcov všetkej vody našej planéty, čo nie je ťažké si predstaviť pri pohľade na nespočetné biele stuhy padajúcej masy vody na pozadí pieskovcových stien počas obdobia dažďov. Hora Kukenan, Pemónmi nazývaná Matawi dala Zemi štvrtý najvyšší vodopád sveta(Kamaivak Meru 610 m) a celkovo ich do prvej desiatky patrí viac ako polovica práve zo stolových hôr Guyanskej vysočiny vrátane toho najvyššieho. Indiáni z kmeňa Yanomanov, či Mikiritarov ho volajú Churún Meru, no my ho poznáme ako Salto Angel (979 m) padajúceho z Čertovej hory Auyan tepui.
Fernando dlho a z láskou sebe vlastnou rozpráva o každej z okolitých stolových hôr. Už dvadsať rokov sprevádza turistov na Roraimu. Na konte má niekoľko stoviek výstupov, ale ani jeden na jej dvojičku Matawi. Táto hora v očiach Pemónov vyjadruje strach a doslovne znamená “tam, kde sa chodí po smrť“. Aj jej povrch pripomína mŕtvu planétu, kde život nemá na ružiach ustlaté. Počas druhého dňa máme naplánované dosiahnuť vrchol, takže niet času na dlhé leňošenie v spacích vakoch. S prvými rannými lúčmi brodíme Rio Ték a Rio Kukenan, kde si doplňujeme zásoby vody. Sú to typické čierne rieky sfarbené organickými kyselinami z rozložených rastlinných zvyškov. Ich pH je mierne kyslé a preto sú relatívne chudobné na život. Najznámejším zástupcom sú nepochybne exotické ryby patriace do rodu Cichlíd. Okolie čiernych riek nie je práve najvhodnejšie pre bodavý hmyz, čo je obrovská výhoda oproti delte Orinoka, kde sme neskôr museli čeliť neskutočnej záplave dotieravých komárov. V obedňajších hodinách sme vystúpili až do base kempu, kde začína pásmo horského dažďového lesa. Ukrytí v tieni stromov sa chladíme pod trblietavým vodopádom a pripravujeme sa na finálny výstup po šikmej západnej hrane až na vrchol. Prudké stúpanie je predsa len príjemnejšie ako pomalý postup rozhorúčenou savanou. Chodník je miestami len niekoľko stôp široký a zavalený kusmi odvetraného pieskovca. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa príjemne ochladzuje aj vzduch. Na vrchole nás však prekvapí pochmúrna atmosféra. Husté kúdoly hmly a ostrý vietor sa preháňajú po rozoklanom povrchu hory. Je veľmi ťažké nájsť vhodný podklad pre stavbu tábora. Nakoniec sa uchýlime pod skalný previs chrániaci pred dažďom, kde je dostatok mäkkej rašeliny pre ukotvenie našich stanov. Takýchto miest nie je na Roraime veľa. Domorodci ich všetky dôkladne poznajú a nazývajú ich El Hotel. Sme na vrchole len pár hodín a už nám je jasné, prečo sa Roraima tak úzko spája s vidinou čias dávno minulých, čias ktorým vládli kolosálne druhohorné jaštery. Tá ilúzia strateného sveta je takmer dokonalá. Skalné monolity svojim tvarom pripomínajúce jednotlivé druhy vyhynutých zvierat, neznáme rastliny, tlmené strašidelné zvuky sa spájajú v jeden imaginárny obraz pravekého sveta.
Cestou na Veľkú modrozelenú horu.
Tajomná Matawi - Tam, kde sa chodí po smrť. Tiež známa ako Kukenan tepui.
Cestou na Triple point
Vstávame do upršaného rána. Kým sa však pripravia instantné raňajky, je opäť nádherne bezoblačná obloha. Ideálne počasie pre našu cestu k štyri hodiny vzdialenému triple pointu, kde sa stretávajú štátne hranice troch juhoamerických krajín. Cestou obdivujeme endemickú flóru. Hojné sú predovšetkým rastliny patriace druhu Stegolepis ptaritepuiensis, Drosera roraima, Bromelia brocchinia a primitívne dreviny rodu Bonnetia. Najznámejším zástupcom je ale mäsožravá rastlina Heliamphora natans lákajúca svoju korisť prenikavou vôňou priamo do dômyselnej pasce v tvare lievika. Domorodci jej dali meno El Tuba. Nedostatok minerálnych látok a takmer úplná absencia pôdnej a humusovej zložky spôsobili, že rastliny si musia hľadať inú alternatívu získavania životne dôležitých látok. Preto je takmer 30% všetkých rastlinných druhov na Roraime mäsožravých. Roraima však nie je rajom len pre botanikov. Geológovia tu môžu obdivovať dokonale vyvinuté idiomorfné kryštály kremeňa lokálne vyvetrávajúce z okolitých kvarcitov. Na niektorých miestach, prevažne v depresiách, alebo v korytách riečok sa akumulujú a vypĺňajú rozsiahle plochy. Človek má pocit akoby sa prechádzal po ligotavom krištáľovom koberci. Najväčším zázrakom je však hora samotná, izolovaný a jedinečný ostrov v čase i priestore. V nevľúdnom daždivom počasí sa v hustom opare na okamih objaví belavý kamenný ihlan. Sme v srdci Roraimy na mieste nazývanom triple point. Skalné útvary rovno pred nami pripomínajúce obrovské horiace sviece už patria Brazílii a jazierko v ktorom sme objavili vzácnu endemickú žabu Oreophrynella quelchii je na území Guyany. Hraničný kameň bol postavený v roku 1937 venezuelskými dobrovoľníkmi a za tých šesť desaťročí sa stal najnavštevovanejším miestom na Roraime. Spiatočnú cestu volíme po severnom okraji hory. Ďalekohľadom hľadíme na susednú Matawi, ktorú od jej dvojičky Roraimy oddeľuje úzky kaňon. Takmer vždy je ponorený do bielych chmár zakrývajúcich jeho bezodnú prázdnotu. Na západe sa rozširuje do strán a pozvoľne prechádza do Veľkej Savany. Najúchvatnejší pohľad na Guyansku vysočinu je zo severozápadnej hrany. Spádovú oblasť troch juhoamerických veľtokov, Amazonky, Orinoka a Essequiba máme priamo na dlani. Fotogenické stolové hory Wadaka Piapo, Achipo a Urutupu žiaria v zlatistých lúčoch zapadajúceho slnka. K večeru zahalí celú savanu mohutná vrstva oblačnosti. Cez nedozierny oceán mračien sa ako temné tiene vynárajú len kolmé strminy vysočín, večne bdejúce nad pemónskym národom a jeho krajinou. Indiáni veria, že ich hory spievajú, ja viem, že keby aj nie, vždy budú zázračné. Je čas rozlúčiť sa. Máme za sebou nezmazateľné zážitky a skúsenosti. Na naše miesto prídu iní, ktorým bude na pár dní domovom stolová hora. My máme pred sebou ešte mnoho dobrodružstiev. Čaká nás delta Orinoka, horúci Karibik i studené venezuelské Andy, nemenej zaujímavé a exotické miesta čarovnej Južnej Ameriky.
P.S. Spievajú
Povrch hory je typickým príkladom selektívneho zvetrávania vplyvom exogénnych činiteľov.
Naše táborisko - El hotel.
Všade okolo endemit Stegolepis ptaritepuiensis
