To bolo Dánsko, ktoré som poznal už ako malý chlapec. O niekoľko rokov neskôr, keď som sedel v malom vrtuľovom lietadielku, smerujúcom z Kodane do Aarhusu, som si na to všetko opäť spomenul. Mal som práve pred sebou pár mesiacov študijného pobytu na univerzite a tú najvhodnejšiu príležitosť, spoznať túto placatú škandinávsku krajinu o čosi podrobnejšie a možno aj tak trošku z iného pohľadu.
Keď sme pristáli na letisku v Aarhuse – druhom najväčšom meste štátu, privítalo ma typické dánske počasie. Je marec a zima tu ešte stále drží opraty pevne v rukách. Zubaté slnko ani zďaleka nevydrží na oblohe tak dlho, ako u nás doma. Kým si po zdĺhavom čakaní vyzdvihnem svoju batožinu, vonku je už dávno tma a ja ani netuším, kde som to vlastne priletel. V odbavovacej hale na mňa čaká tabuľka s mojim menom o ktorú sa podopiera zarastený vysoký chlapík. Je to univerzitný profesor Niels Olensen, s ktorým som bol už pár mesiacov v intenzívnom e-mailovom kontakte. Cestou do mesta ma pozýva k nemu domov na uvítaciu večeru. Žije aj s rodinou vo zvláštnej komunite svojich susedov v rodinných domoch na predmestí Aarhusu. Domy sú tehlové, bez omietky a postavené v kruhu. Uprostred je spoločné detské ihrisko. Okrem ihriska majú spoločnú aj veľkú jedáleň, kde sa zvyknú stretávať tak často, ako je to len možné. Dnes sa budú podávať lasagne a všetci susedia sa už tešia na dnešného hosťa, ktorým som pravdaže ja. Trošku mám obavy, tešil som sa skôr na pokojný večer po zdĺhavom lete a niekoľkých prestupoch z Bratislavy, cez Prahu a Kodaň, až sem do Aarhusu. Namiesto toho budem musieť asi každému susedovi zvlášť vyprávať o akejsi krajine, nazývanej Slovensko kdesi v Strednej Európe.
Privítanie bolo úprimné a milé. Keď vstupujem do uvádzacej haly spoločnej jedálne, všetci susedia sú nastúpení v dvojstupe a ich drobizg má pripravenú básničku. Toto som naozaj nečakal. S každým som sa osobne zoznámil a prehodil pár slov. Niels ma usadil za vrch dlhého stola a postavil predo mňa štamprlík aquavitu. Večera je skvelá, pripravujú ju priamo v komunite a suroviny si objednávajú z neďalekej biofarmy. Dáni sú naozaj priateľskí a spoločenskí ľudia so silnou väzbou na rodinu a blízkych. U nás by sme podobné súžitie susedov hľadali asi veľmi ťažko.
Po večeri ešte dlho sedím v kruhu Nielsových známych. Najmä Jensen, jeho najbližší sused s ktorým má spoločnú garáž a takmer rovnaký široký úsmev má v úmysle povyzvedať čo najviac. Zaujímajú ho najmä naše Tatry a tak mu rozprávam o slovenských horách, čo prirodzene Dánov fascinuje asi najviac. Jensen sa len šibalsky usmieva a potom dodá.
Počuj Martin a vieš ty, aký je najvyššie položený bod Dánska?
No to náhodou viem, Himmelbjerget, alebo Yding ???
A na túto príležitosť Jensen čakal celý večer. Víťazoslávne vstal od stola a tak aby to všetci susedia počuli, mi oznámil.
Veruže nie, najvyšším bodom Dánska je pilóta diaľničného mosta Storebælt a je vysoká vyše 250 metrov. Môj bratranec ho staval. Bol tam žeriavnikom a pár rokov dozadu mal tam hore v oblakoch svadbu. Bral si samozrejme žeriavničku, takže sa im hlava nekrútila, keď si povedali svoje áno.
Vyťahujúc spod stola výstrižok z novín s dvomi usmievajúcimi sa žeriavnikmi plynulo dodáva:
Len mali problém dotrepať hore kňaza, ochotného ich oddať a naširoko sa pousmeje na svoje detičky, ženu i Nielsa, ktorý to všetko počul už mnohokrát. A tak sa pri pohľade na fotografiu svadby v oblakoch končí môj prvý deň v krajine, kde sú mosty vyššie ako hory.
