Príbeh obyčajného kameňa má pomyselný počiatok niekde v žeravých útrobách zemskej astenosféry, desiatky kilometrov pod hladinou pradávneho oceánu. O chladnom a tvrdom kameni nemôže byť ani reči. Ešte je len magmou – horúcou miazgou Zeme, ktorá si pomaličky prepaľuje cestu k povrchu.
Konvekčné prúdy ľahšej taveniny sa tlačia nahor, v mieste, kde stredooceánsky chrbát pretína dno oceánu ako obrovská jazva. Pripomína mohutnú chrbtovú kosť pradávneho jaštera, vyčnievajúcu nad abysálne roviny oceánskeho dna. Reťazce podmorských sopiek tu vyvrhujú lávu, vyvierajúcu z plášťa zemegule. Ešte je stále horúca a pri kontakte s vodou zasyčí. Zrodil sa kameň, pokropený živou vodou mora. Stal sa bazaltom, súčasťou novej oceánskej kôry. Jeho domovom je pochmúrne miesto rozoklaných riftových dolín a hydrotermálnych sopúchov, chrliacich tmavé mraky sírnikov. Sú to “čierni fajčiari“ – komíny hefaistových ohňov Zeme.
Milióny rokov tu leží zdanlivo nehybne, no v skutočnosti sa pomaly ‘vezie” preč od oceánskeho chrbta. Čím je starší, tým sa stále viac a viac vzďaľuje, tlačený novotvorenými blokmi oceánskej kôry. Na svojich kamenných bedrách už nesie náklad morských sedimentov. Jemný bahnitý kal zaplnil každú skulinku povrchu. Jeho púť oceánom sa po mnohých miliónoch rokov chýli ku koncu v oblúkovitých hlbokomorských priekopách. Sú to najhlbšie miesta oceánov, kde sa ťažšia oceánska kôra podsúva pod ľahšiu kontinentálnu. Enormné tlaky hydrostatického tlaku vody a teploty okolo bodu mrazu sú akousi zaťažkávacou skúškou. Tlak aj teplota stále stúpajú. Kameň sa zvoľna ponára v pásme subdukcie naspäť do zemského plášťa. Znova sa roztaví a spolu s natavenou časťou nadložných hornín stúpa k povrchu. Narodí sa po druhý krát v explozívnom výbuchu ohromného stratovulkánu na pevnine. Teraz je andezitom, horninou, ktorá dostala meno podľa Ánd - typického sopečného pohoria konvergentných okrajov tektonických dosiek. Od jeho prvého zrodu na dne mora už prebehli desiatky miliónov rokov, no on až teraz ucítil závan vetra, chuť sladkej vody, či pohladenie slnečných lúčov. Z počiatku je mu to príjemné, ale ako roky plynú, vietor, slnko, voda a rozdielne teploty ho tvrdošijne atakujú stále častejšie. Pomaly sa rozpadáva na menšie a menšie kamienky, až ho nakoniec vietor odlepí od Zeme a rozpráši po krajine. Zvyká si na svoju novú podobu, teraz je zrnkom púštneho piesku. Zrnkom neustále poskakujúcim vo vzdušnom víre, rozpínajúcim sa pod ťarchou slnečných lúčov.
V jedno včasné ráno ho vietor opäť vznesie k oblohe. Je silnejší a vytrvalejší, ako obyčajne. Stúpajúce prúdy teplého vzduchu ho vynášajú až k hraniciam stratosféry. Konečne vidí svoju rodnú Zem z výšky. Dolu sa črtajú mohutné kužele bývalých sopiek, červenkasté púšte, zelenajúce sa lesy i modravá silueta oceánu.
Vietor slabne a on cíti, že oťažieva. Padá opäť k zemi. Padá do plytkého šelfovitého mora, vzdialeného tisíce kilometrov od miesta, kde sa vzniesol k výšinám. Usadil sa na dne, len pár metrov pod hladinou. Teraz je morským sedimentom, nákladom, ktorý on sám musel kedysi trpieť.
Pokojná idylka je však len tichom pred búrkou, ktorá ho v budúcnosti ešte čaká. Dopadol totiž medzi dva približujúce sa kontinenty. Medzi dva mlynské kamene, ktoré sa, čo nevidieť zrazia kyklopskou silou. Ani jeden z nich sa nemieni vzdať bez boja. Ani jeden z nich sa nechce skloniť a podsunúť pod toho druhého. Kolízna kataklizma je neodvratná a na dlhé milióny rokov zásadne ovplyvní charakter zemského reliéfu. Morský sediment je stláčaný stále väčšou silou. Podlieha obrovským tlakom, kopí sa, miesi a striedavo klesá, či stúpa v nárazníku dvoch pevnín. Tieto extrémne podmienky opäť vedú k natavovaniu okolitých hornín. To, čo bolo kedysi usadeninou, sa magmatickým horotvorným procesom pretavilo na žulu, pomaly chladnúcu v hrudi niekdajších kontinentov.
Narodil sa po tretíkrát. Narodil sa granitom. Ešte stále cíti tú ťarchu dvoch svetadielov, ktoré na neho tlačia zo všetkých strán. Aj on tlačí svojou váhou na kamene pod ním a premieňa ich na metamorfované ruly, či granulity. Je súčasťou mladého pohoria, neprestajne rastúceho do výšky. Ubehnú ďalšie milióny rokov, kým sa ocitne na vrchole rozoklanej osemtisícovky. Kamene nad ním už odniesol zub času, dolu do údolia tvarovaného ľadovcom. Aj on sa raz bude váľať v prachu hlbokých úbočí, zabudnutý a nepovšimnutý, kým ho horská riava neodnesie naspäť do mora.
Turbiditnými prúdmi vody a bahna sa cez podmorské kaňony spustí nadol, kde spolu s ostatnými usadeninami vytvorí na abysálnej rovine náplavový kužeľ (klik). Tu budú pochované horské masívy veľhôr, až kým sa neponoria naspäť do plášťa. Objavia sa znovu na miestach oceánskych riftov, alebo v útrobách sopiek, čnejúcich nad horúcimi škvrnami.
Takto by sa mohol končiť príbeh o obyčajnom kameni, no jeho cesta bude pokračovať aj naďalej. Spomeňte si na to, keď vás bude v topánke tlačiť kamienok, alebo zakopnete o bludný balvan v lese. Spomeňte si na všedné kamene – kosti našej Zeme“ a na ich nekonečný kolobeh v prírode.
