Raz v piatok, oni a môj starý otec, Paľo Shako, vyrazili na cestu. Ani čo ma teraz zabijete, nepoviem Vám na akú. Nie preto, že nechcem, ale preto, že neviem. Paľo Shako bol chlap neveľkej postavy. Vlnité, kratšie, riedke vlasy. Šikovný. Taký by som povedal, že sokol medzi lastovičkami. Bol však mierumilovný a ani vlas by Vám neskrivil.
Idúc tak dole Kiarami, potúžili sa pálenkou a stúpali ďalej. V Cupkovej ich zastavil dákysi chlap a vraví učokovi:
"Ej učok, ale ste s nama vybabrali". V tej chvíli len oni a Pán Boh vedeli, o čo ide.
"Veruže učok, od Vás by som si nerád požičiaval rozum", povedal neznámy.
"Ej veďže tak, aj tak by si nemal, z čoho vrátiť." Chlap mávol rukou, voľačo si popod nos zamrmlal a odišiel radšej preč...
V tej dedine, pod hradom, čo je na brehu Hrona, hneď povyše Cupkovej, dostali zase chlapi chuť na voľačo hriato a ani nie tak na hriato, ako volačosi na vypitia. Vbehli teda do krčmy. Krčma to bola, ako sa patrí. Pálenky na výber, placu na sedenie, len pri krčmárovi bola veľká rada. Všetci, čo tam stáli, išli do Brezna na jarmok a keď vravím všetci, tak už konečne viem, kam učok a Paľo išli. Nehodno už meniť, čo som napísal, tak si premyslite a pokračujme.
Zrazu sa učok Paľovi voľade stratili. Dlho behal očami po celej tej krčme, učoka nikde. Hup a tu zrazu učok už nedaľeko krčmára, skoro na rade. Paľo sa potešil, že idú zobrať po kališťoku. Divajúc sa, mu zrazu v ušiach zaznela veta:
"Pán vedúci a mne kedy vydáte?" Paľo vi všetko stuhlo. Veď učok mali ráno 10 korún na cestu a 1500 na koňa, čo išli kúpiť. Vidíte, čím viac píšem, tým viacej viem, kde išli a po čo išli. Hádam neprepíjajú peniaze na koňa. No, ale veď oni tie peniaze majú skryté a neťahali ich určite z tej skrýše. A v tom sa krčmár, vedúci, opýtal:
" A učok koľko ste mi dali peňazí?".
Paľovi vtedy zaplo, akoby blesk z jasného neba doňho udrel. Boha tího, veď učok vôbec neplatili. Oni len výdavok pýtajú. Paľo sa voľajako zľakol, založil klobúk na lebeňu a už už bol na ceste von z krčmy. Oči dole do zeme špúlil, ako keď vôl jarmo ťahá. Tak z kroka na krok, pomaličky sa snažil vytratiť z krčmy, no účok ho dobehli a podali za kališťok pálenky.
"Tu máš, vypi a ideme." Paľo to hodil do seba a videl, ako učok skrývajú do vačku výdavok zo stokoruny.
Paľo sa snažil, čo najskorej a čo najďalej od tej krčmy dostať a učok stále za ním. Mal divný pocit, lebo nevedel to takto ako oni, robiť. Mal hádam aj strach, ako keď voľačo zlô sa ide stať. Ale bolo už dobre a nikto z krčmy za nima nevybehol.
"Učok a to ste čo urobili?"
"A čo chlapče, za čo by sme pili v Cupkovej keď pôjdeme domov, ha?"
Chvíľu kráčali... a potom takto:
"Tak chlapče, idem ja ešte tuto do komisii voľačo vysvetliť."
"Do akej komisii učok?"
"No do tej, čo pôdu berie..."
"Jáj..."
Bola tam v tom meste aj komisia, čo takýchto obyčajných, Bohu slúžiacich, chudobných, oberala o pôdu. Aby ste pochopili, bolo to v dobe, keď sa družstvá zakladali a roľníci likvidovali...
Učok chvíľu postáli v chodbe a akýsi naškrobený sopliačisko ich zavolal dnu. Vošli, neboli tam dlho a potom, taký aj rozčúlený, aj kľudný, vyšli von. Bolo vidno, že trochu rozmýšľajú, pokrútili hlavou, kývli, tak doboka, ako človek kývne, keď pochopí ... No a o chvíľu pochopíte aj vy...
Založili si svoj umastený, malý klobúk a urobili krok dopredu, akože k Paľovi... Ale ani o krok viac a
zase im napadla jedna beťárčina... V tej chodbe, čo čakali na tú komisiu, bolo na vešiaku zavesených hádam 7 klobúkov a sedem hrdých kabátov. Paľovi zaplo, čo sa ide robiť a užaj sa pratal smerom na Brezno... Učok tam ostali. Zavesili svoj starý mastný klobúk a začali skúšať jeden po druhom. Hneď druhý im sadol ako uliaty a ten sa s nimi niesol aj na jarmok na Brezno, aj na všetke ostatné veci, čo sa potom s nimi udiali... Veľa rázy , keď sa s Paľom na kohosi pohrabe stretli, uškrdli sa a podpichli: "Vieš kerý je to?" a rukou si po klobúku prešli...
V Brezne kúpili koňa, joj, čo to trepem, nie koňa, ale takú súcu kobylku. Kobylka to bola ako lusk. Zadnie nohe pekné, vyčapenie, predne pevné ako skala. Hriva hustá, biela, pekná k farbe... Chvostík ako z knihy. Aj nohu si dala pekne držať. Jedinú chybičku mala, liska na hlave bola akási nie k nej. Nepoviem Vám, čí veľká, či malá, ale nepasovala jej. Nuž aj tu Paľo tušil, že sa voľačo bude diať, ale prerátal sa. Zjednali ju dobre a način, bolo len domov sa pobrať. A tak sa aj stalo...
Išli popri stanici, kde sa autobusy ľuďmi napĺňali a učok už zase voľákosi divne pozerali na ten autobus. Všetci ľudia boli dnu a v tom zrazu sa Vám sváko, aj s kobylou, vrútili k šoférovi. Stojac oni pri šoférovi a kobyla stojac na prvom schodíku, učok mu vravia:
"Mne jeden celý a tuto slečne jeden polovičný."
Šofér nevedel, čo má robiť. Či sa rozčúliť a starého chlapa, vyhodiť, alebo ozaj lístok vytočiť. Obzrel sa dozadu, kde sa už chlapi od popuku po sedačkách váľali. Vtedy mu zaplo a usmial sa aj on na učoka:
"Ej, vy koťuha jedna..."
Učok sa už aj pobrali, zaželali cestujúcim cestu a vybrali sa s Paľom do Cupkovej. Tam prišli podvečer a čo ešte cestou vykonali, to Vám ani radšej teraz nejdem písať, lebo to by ste ani veriť nechceli...
A v tej Cupkovej sa obaja taký opili, že sa hore Kiarami, tej kobylky, pridŕžať museli.
