Po chvíľke ticha sme sa začali baviť, kto má, kde hrob a tak podobne. Debata sa krútila okolo zosnulých,ale aj okolo živých. Vekový priemer tej partie, čo tam stála, bol asi 55 rokov. Ľudia pripravení na čokolvek, ľudia ošlahaní životom.
"Hrobové problémy" boli problémy viac starších, ak môžem povedať, starých účastníkov toho nášho zhromaždenia. Keď si to tak uvedomím, moji starí rodičia a aj rodičia mojej tety Anny, už mali v cintoríne pripravené miesto pre posledný odpočinok. Kus svojho života šetrili na svoju smrť. Pripravili presné inštrukcie na to, ako to treba zariadiť po ich smrti. Kdesi boli pripravené peniaze na pohreb a kar. V cintoríne bola postavená ohrada na vykopanie hrobu. Tí odvážnejší tam mali už aj pomník s menom a dátumom narodenia. Po smrti sa dopíše len dátum úmrtia a je hotovo.
S vedomím, že majú našetrené na pohreb, na kar, že ich majú kam zahrabať, a že ich sem tam niekto príde pozrieť, potichúčku čakajú na smrť. Neboja sa jej a prosia aby prišla potichu.
Nepíšem, že čakajú len na ňu. Nie, žijú život naplno, tak ako ho vedia žiť. Jedni ho venujú vnukom a pravnučkám, druhí rozmýšlaniu nad bežným dňom, nad prežitím.
Aký paradox života. Smrť je asi jeho súčasťou. Treba ju čakať hocikedy. No treba aj žiť. My, mladí, máme dosť času na umieranie. Žime. Naplno, tak ako sa to dá. Nerobme hlúposti, na ktoré smrť čaká, ktoré využije.
Žime tak, aby sme si aj my mohli časť svojho života šetriť na ten posledný odpočinok.
