Pre zamyslenie uvediem dva prípady alebo dva typy skúseností. Jeden je môj a jeden je kamarátkin, s ktorou som túto tému už niekoľkokrát prebral. Rozdiel medzi nami je ten, že ona doteraz používala vo vzťahoch rozum a v poslednom vzťahu to zmenila, dala na emócie a vychádza jej to. Ja som doteraz dal len na city a začal som sa v tejto otázke nemeniť. Ale pekne po poriadku. Pre správnosť uvediem, že ani ja ani kamarátka neriešila otázku spoločného bývania s potrebou hľadať priestory. Obaja sme totižto mali vlastné byty alebo domy.
moja skúsenost 1:
Mal som dva seriózne vzťahy. Teda také, kde som to ja myslel vážne. Vážne v tom zmysle, že som plánoval budúcnosť a tak trochu ich na začiatku aj „ľúbil". Prvá bola študentka. Bývala na internáte. Po necelých troch mesiacoch bývala u mňa. Plánovali sme, prerábali môj dom a život bežal. Zobrali sme sa narodila sa nám dcéra. Po štyroch rokoch sa okrem iných problémov do vzťahu zaplietol aj môj dom. Presnejšie jeho nevýhody. Je ďaleko od mesta, je tmavý, chladný a tak ďalej a tak ďalej. Problémy dospeli do rozvodu. Ako to vidím ja ? Chyba nebola v skorom začiatku so spoločným bývaním. Podľa tohto teda nemožno povedať či je to skoré bývanie na škodu alebo prospech. Možno keby sme začali spolu bývať inde bol by rozchod prišiel skorej .
moja skúsenost 2:
Môj druhý vzťah bol úplne iný. Zaľúbil som sa do nej skorej ako som ju videl naživo. Bola to rozvedená žena, matka jedného dieťaťa. Bola oveľa rozhodnejšia a vedela čo chce a čo nie. Keď dom ju zobral ku mne domov rovno som jej povedal, že mam rad svoj dom a rad by som v dome aj ostal. Netrval som ale na tom, že to musí byť môj dom.. Nemala námietky a na moje otázky k domu mi konkrétne odpovedal. Bol som spokojný. I napriek tomu, že som mal kde bývať dosť často som prespával u nej v byte. Veď viete ako to s takýmito rande u nej doma dopadne. Sem tam som vybehol domov zobrať si veci. Keď som sa tak asi po mesiaci chodenia balil na „cestu" prehodil som je do telefónu, že či sa mám zbaliť na dlhšie. Povedala, že by bola rada. Dokonca začala plánovať premiestnenie nábytku a vyprázdňovať pre mňa skrinku. Po zhruba 6 týždňoch vzťahu som bol u nej ani neviem či ubytovaný alebo lepšie povedané zabývaný. Vydržalo to asi 2 mesiace. Potom sme sa rozišli. Dôvody sú nepodstatné. Raz však spomenula, že sme na to v tom bývaní išli možno, zdôrazňujem možno išli rýchlo. Ja som to ale bral tak, že je to len promile príčin ktoré tam hrali dôležitejšie role.
kamaratkina skúsenosť 1:
Rok chodila s chlapcom do ktorého bola bezhlavo zamilovaná. Po roku sa rozhodli, že ona ide bývať k nemu. Presťahovala si pár vecí a začali. Po dvoch mesiacoch zistila, že jej priateľ holduje dosť alkoholu. Večeri, keď ho doma čakala, a on uprednostnil kamarátov a potom prišiel opitý a bol dosť nepríjemný, sa množili. Dokonca ich bolo viacej ako tých venovane jej. Pamätám si, že mi raz povedala, že keď randili nevidela to alebo on to ta úspešne kryl. K týmto problémom sa pridali ďalšie čo nevidela a ukončila to po roku a pol. Možno povedať, že keby začali skorej bývať spolu bola by ona na to prišla skorej?
kamaratkina skúsenosť2:
Dva roky chodila so super chalanom. Fakt bola happy. Videl som to na nej. Po dvoch rokoch sa nasťahoval k nej. Bolo to na podnet ich oboch. Po mesiaci bývania chlapec dospel k názoru, že si jedno myslel a druhé cítil. Začal sa báť a cítiť ohrozený. Vzťah na tom skrachoval. Rozišli sa. Opäť položím otázku: Možno povedať, že keby začali skorej bývať spolu bola by on na to prišiel skorej?
Môj vlastný záver:
Podľa mňa je jedno, či skúsite alebo začnete spolu žiť a bývať po troch mesiacoch známosti alebo po troch rokoch. Všetko to spolu záleží na tom, na čo ste v živote pripravený, aký život žijete, aké máte podmienky a hlavne či to obaja naozaj chcete a čo chcete.
Nemá ani najmenší zmysel niekoho do toho nútiť. Je to čisto vec dohody. Pokiaľ čo i len jeden nechce, nemá to význam. Tak isto podľa mňa platí, že by na tom mali začať uvažovať obaja spolu a tiež si obaja povedať či už áno alebo ešte nedozrel čas ani na diskusiu o tom.
Život je až príliš krátky na niečo čakať. A i napriek nepriaznivým vedľajším účinkom, ktoré prináša možné unáhlené rozhodnutie, je potrebné dať partnerovi priestor a možnosť sa ukázať. A kde človek ukáže? No predsa tam, kde je pod bežným tlakom života a všedných situácií. Pretože na dvojhodinovom rande sa dá zahrať čokoľvek.
A koniec koncov šetrí to čas a vy ho správne využijete na čas strávený s tým pravým, za predpokladu, že ho niekedy stretnete.
A na druhej strane, nedajte si do toho kecať iným, samozrejme za predpokladu , že už máte dostatočný vek. Život je predsa Váš a patrí len Vám. To ale nezabraňuje vypočuť si aj názor iných. Ale pozor nie diktát ale názor.
